Vrahyňa 2: V psychiatrickej liečebni

1.Deň - Útek

Asi o mesiac neskôr ma znovu hodili do auta. Cestovali sme strašne dlho pár krát som aj zaspala. Nevnímala som cestu. Bola som ako keby oťapená. Stále mi niečo pichali, aby som nezačala vyšilovať, ale ja nie som blázon! Ocitla som sa aj na pár súdoch, ktoré som vôbec nevnímala, tak ani neviem o čo sa jednalo, ale myslím si, že som sa priznala k všetkým vraždám. Potom som začala po súde behať ako pomiatnutá a napadla som sudkyňu. Myslím, že som jej zlomila nos. A dobre som spravila. Bola som na seba hrdá.

Po nekonečne dlhej ceste konečne auto zastavilo a kriminalista z neho vystúpil. Znovu tu s ním bol aj Elwis. Ocitli sme sa na veľkom pozemku ohraničenom vysokým ostnatým plotom, cez ktorý by sa tak ľahko nedalo preliezť. Veľká ťažká brána bola na automatiku. Okolie areálu bolo posiate zelením trávnikom. Zodvihla som pohľad smerom k budove a prečítala si na ňom veľký nápis Psychiatrická klinika v Melltouwne. Nachádzame sa niekde v Nemecku?

Oni sa zblánili? Kam ma to chcú odvliecť. Cúvla som o krok vzad. No narazila som do niekoho. Nadvihla som hlavu. Za mnou stál Elwis a na krivo sa usmieval. Rukou mi potlačil chrbát a smeroval so mnou rovno ku nízkym schodíkom. Zastavili sme tesne pred veľkými dverami a zazvonili. Prišla nám otvoriť nejaká psychoška v bielom a pozvala nás dnu. Zamračene som sa na ňu pozrela. Ona radšej odvrátila zrak a venovala sa kriminalistovi. Na chvíľu s ním odišla preč a ja som osamela s Elwisom.

„Čo ste zač?"

„Nemecká tajná služba TA. Pracujeme v utajení. Jakub robil všetko, aby nazbieral čo najviac možných dôkazov. Síce to mnoho krát pohnojil a trest ho neminie. Nakoniec sa však spamätal. Síce už bolo neskoro, ale predsa," vôbec som nečakala, že bude so mnou hovoriť. Milo ma prekvapil.

„Ako mohol pätnásť ročný chlapec pracovať pre tajnú službu," nechápala som tomu.

„Jakub je už dospelý,"pokrútila som hlavou. To nie je možné. Chcela som začať naňho kričať, že si vymýšľa a balamutí mi mozog výmyslami, ale vtedy sa vrátil kriminalista so psychoškou.

Elwis mi sňal z rúk putá. Kriminalista ma pevne držal za ramená a psychoška sa ma snažila vyzliecť. Nakoniec sa im to spoločne podarilo. Nechali mi iba spodné prádlo. Navliekli na mňa niečo biele a odvliekli ma výťahom na posledné piate poschodie. Prechádzali sme prázdnou bielou chodbou. Nikoho sme nestretli ani nezapočuli. Psychoška otvorila jedni dvere a strčila ma do nich. Za mnou ich zabuchla a zamkla. Osamela som. Poobzerala som sa po miestnosti. Bola čisto biela. Dokonca bez okna. Asi som tu iba predbežne. Miestnosť bola mäkká a príjemná na dotyk bosých nôh. No nezostávalo mi mnoho času. Potrebovala by som sa odtiaľto dostať čo najrýchlejšie ako len budem môcť. Pohrabala som sa vo svojom hniezde na hlave a vylovila som z vlasov svoju spásu, ktorá mi zostala. Nikto mi nikdy neprezeral vlasy. Vždy som ju tam mala zahrabanú. Vedela som, že v najhoršej situácii sa môžem na ňu spoľahnúť a teraz je tá pravá chvíľa.

 Začala som sa hrať so sponkou v zámke pokiaľ som nezavadila o háčik a neštuklo ním. Zaprela som sa o dvere a otvorila ich. Na chodbe nebol nikto. Dokonca som si ani nevšimla kamery. Možno je to taká stará klinika, že na to nemajú systém alebo peniaze. O to lepšie nikto si ma nevšimne, ak sa budem pohybovať opatrne. Výťahom nemôžem ísť. Zostáva schodisko. Namierila som si to k nemu. A moja posledná myšlienka bola, že idem zabiť Jakuba.

***

Čo hovoríte na to, že Emma sa ocitá v psychiatrickej liečebni?

A mám pre Vás dôležitú otázku má byť táto druhá kniha jemnejšia ? Bez vrážd? //alebo mám niečo dobré vymyslieť aj keď je zavretá na psychiatrii?//

P.S.: Dúfam, že sa vám táto časť bude páčiť, tak isto ako aj jednotka. Teším sa na vaše komenty. Kludne aj píšte čo sa vám na tom neľúbi a tak, veď viete... ;-)

*Mery*