Vrahyňa 2: V psychiatrickej liečebni

45. Sloboda

Nemýlila som sa. Niko s Jakubom ma už čakali pred autom. Ehm teda pred veľkou čiernou dodávkou. To sa teda Jakubovi podarilo. Síce mám obavy čo sa bude teraz diať, no momentálne, ani nezáleží na tom. Hlavné je, že sme to väčšina prežili a môžeme sa pobrať ďalej. Jedna etapa nášho života sa skončila a nasleduje ďalšia, lepšia.

Rozbehla som sa ešte rýchlejšie k nim a priamo pri Nikovi som zastala a hodila sa mu do náručia. Vystískal ma na vyšťavenie a ani z bozkami si nedal na čas. Trvalo to dosť dlho, ale nevedeli sme sa toho nabažiť. Ani keď k nám už dorazil otec a Ďuri s Melany.

„To čo má znamenať? Čo tu robí on?" vyhúkol odrazu Jakub. „Takto sme sa nedohodli Emma. Kde si ho splašila."

„To je nadlho Kubo," zaškerila som sa naňho v Nikolajovom náručí, v ňom som bola v bezpečí.

„Takže mi všetko vyrozprávaš? Ale mám ešte s tebou nedoriešené účty, ak si nezabudla, takže Nikolaj môžeš mi ju láskavo požičať," z tvári sa mi vytratil úsmev. Nikovi sa to páčiť nebude.

„Niko nech sa stane čokoľvek, neber si to k srdcu. Vedz, že ja som tá, ktorá ťa má úprimne rada a nechce o teba nikdy prísť," prikývol na znak súhlasu a uvoľnil objatie. Jakub ma hneď schmatol za predlaktie a prehol ma cez jeho ruku. Netrvalo dlho a pocítila som jej pery na svojich. Neušiel mi, ani jeho pepermintový dych, ktorý bol stále rovnaký. Jeho pery boli tiež rovnaké, hebké, trochu vláčne no stále bažiace po tých mojich. Srdce sa mi rozbúšilo ešte viac. Nohy sa mi podlomili, až ma musel pevne zachytiť. Dúfala som, že si to Niko nevšimol. Keď ma zrazu Jakub pustil na zem, ale to iba preto, lebo ho môj otec schmatol za kapucňu čiernej mikiny a vrazil mu jednu do huby. Jakub naňho zaskočene pozrel a vytiahol z vačku svoj policajný odznak z kriminálnej polície. Načo sa otec stiahol, lebo vedel, že nemá si s ním čo začínať. Jakub má navrch a vie sa ochrániť aj sám.

„V poriadku?" zrazu mi výhľad na nich zakryl Niko, ktorý mi podával ruku, aby ma postavil opäť na nohy.

„Nehneváš sa Niko?"

„Milujem ťa Em."

„Aj ja Teba Milujem Niko," ja som mu to naozaj a úprimne povedala? Niko sa rozžiaril a začal ma bozkávať, síce to nebolo také dych berúce a podlamujúce ako Jakubove bozky, ale uspokojila som sa aj s nimi.

„Hrdličky je na čase ísť," popohnal nás Jakub dozadu do čiernej dodávky. Jakub si však nasol k nám. Čomu som nerozumela. Kto bude predsa šoférovať? Nik z nás nemá vodičák a ak by aj mal, tak nie po ruke.

„A kto bude..." začala som hovoriť svoju otázku, ale nedopovedala som, lebo v okienku do zadu dodávky sa objavila Eddova tvár. To čo má znamenať? „Čo tu robí on? To je pasca Jakub? Takto sme sa nedohodli!" hysterčila som ako šialená ženská, zatiaľ čo Melany stále mrnčala zo Floriánom. Dodávka sa pohla a mi sme zostali v nej uväznení. Zas a znovu.

„Emma upokoj sa. Zoberieme vás tak kam chcete."

„A kam chceme?" obrátila som sa na Nika, ktorý pokrčil ramenami a to isté aj otec. Nikto z nás to nemal naplánované, že kam sa uchýlime, keď sa nám podarí utiecť. Čo teraz?

„Navrhujem späť na Slovensko. Aj tak sú tam najbambavejší policajti," zaškeril sa Jakub a zavelil Eddovi smer trasy. Melany na to nič nepovedala. Jej zostane iba jediná možnosť a to naučiť sa náš jazyk.

Nenamietala som. Rada sa vrátim do môjho rodného kraja. Predsa tam mám aj tak tie najkrajšie spomienky, aj keď neboli kto vie aké dlhé. No musím povedať, že aj tak na Slovensku sú najsexi a najnormálnejší chalani.

„Poprosím vás ešte pri najbližšej benzínke zastaviť, kde bude aj nejaký obchodík s farbami na vlasy. Počuješ Eddo a poprosím ťa kúpiť mi čiernu," všetci na mňa vyvalene pozreli.

„Naozaj to chceš Em? Takto si zničiť vlasy? Blondína si bola najkrajšia," strachoval sa Niko, ale nič iné mi nezostáva. Závažnosť situácie si to praje a ja hodlám podstúpiť všetko, len aby som sa viac nedostala tam kam nechcem.

„Rozumieme sa," potvrdil Eddo. 

Pohľadom som hodila po Melany, ktorá už potichu odpočívala v Ďuriho náručí a očami sledovala Nikolaja. Prečo ho hypnotizuje? Nech si nemyslí, že teraz keď prišla o Floriána má nárok na môjho čáva! Všimla som si aj Ďuriho pohľad, ktorý zas hypnotizoval mňa. Pokrútila som hlavou. On iba mykol ramenami. Otočila som sa k Nikolajovi, ktorý si práve predo mňa kľakol. Čo dopekla ide robiť? Z mikiny vytiahol malú červenú krabičku a otvoril ju. Zostala som na ňu s otvorenými ústami zízať. Bol tam krásny strieborný prsteň s čiernym diamantom. V slabom svetle spredu dodávky sa trblietal.

„Vezmeš si ma Emma?" rukou som si zakryla ústa. On to myslí vážne? Pozrela som sa mu do očí, ktoré sa mu leskli od šťastia. Obzrela som sa po celej dodávke, ktorá nás sledovala. Ďuri s Melany sa usmievali, otec zaťato, ale tiež s malým úsmevom nám to prial a Jakub, ten sa pozeral niekde mimo a verím, že v kútiku duše dúfal, že poviem nie. Všetci ostatní vrátane Nika čakali na moju odpoveď.

🔪🔪🔪

Koniec...

🔪🔪🔪

Ahoj, tak dostali sme sa už po druhý krát na koniec príbehu. Ani neviete ako ma to teší, že vás to stále baví čítať a dúfam, že zostanete so mnou a Emmou až do konca. Keď pridám prvú časť z novej časti, tak vám to oznámim aj tu ako aj v jednotke. 

Samozrejme môžete mi zatiaľ sem napísať vaše pocity a všetko čo si o tomto myslíte. Čo je dobré, čo je zlé, čomu sa mám vyvarovať. Typy, rady. A tak tiež by mi nevadilo, ak by ste porovnali jednotku s dvojkou, ktorá časť bola lepšia, horšia, či rovnaká. A tiež by ma zaujímalo, čo si myslíte, že povie Emma Nikolajovi? A o čom bude trojka? Hádam je tam ešte niekoľko vecí čo treba vyriešiť, prípadne odstrániť z povrchu zemského.

A kludne sa aj do mňa pustite.  :D Len ma nezabíjajte. Celé je to fikcia!!!

Zbožňujem Vás vaša *Mery*

P.S.: Patrí Vám veľké ĎAKUJEM za všetky hviezdy a hlavne komentáre, ktoré ma fakt najviac vedia potešiť. Takže aj tí čo ste nikdy nič nenapísali, nemusíte sa báť. Ja vás nezabijem. Všetci moji čitatelia ešte žijú! :D :D