Vrahyňa 2: V psychiatrickej liečebni

3. Na piatom

Ahojte. Ja viem, že ste museli dlho čakať, ale inak to nešlo. Ako viete píšem si to dopredu, ale vždy keď som chcela ísť napísať šiestu kapitolu, tak som sa vrátila k tejto - asi štyri krát. Tak teda dúfam, že bude stáť za to. 

Venujem SimcaKovacova , @myLadyn23 a @Mikalmrov ;-) /Nevedela som sa rozhodnúť/ :D 

***

„Denis?" nechápala som. Čo tu ten robí?

„Vy sa poznáte?" nechápala ani Peťa.

Denis vyskočil z postele, ale až potom si uvedomil, že je nahý. Rýchlo na seba natiahol tepláky a objal ma. „Tak rád ťa opäť vidím, kto by bol povedal, že sa ešte naozaj stretneme."

„Hovorila som, že nikdy nevieš ako si to osud zariadi."

„Ty si tiež Slovenka?" pýtala sa znovu Peťa. S Denisom sme prešli na slovenčinu. Zrejme sa mu tak lepšie rozpráva.

„Už sme traja čo tu vedia po slovensky. Môžme sa po tajne dorozumievať," tešil sa Denis.

„Ty si tiež?" obrátila som sa na Peťu. Veď som ju ešte ani len nepoznala.

Petra prikývla.

„A čo ty Denis až tak zle to bolo s tebou? Alebo ešte je?"

„Podľa môjho názoru som úplne v poriadku. Vraj som zabil dievča. Teda nie ja, ale moje druhé ja. Vôbec si to nepamätám."

„Počkať! Ty mi chceš povedať, že čo sme sa mimo domova stretli vonku dvakrát, tak si na to nepamätáš?"

„Nie," sklonil hlavu akoby mu to bolo ľúto. On si to nepamätá? Čo je on zač?

„Mám rozdvojenú osobnosť," odpovedal na moju nepoloženú otázku. Až teraz mi to dáva zmysel. Takže rozdvojená osobnosť.

„Ako sa to u teba prejavuje?"

„Nervozitou. Nikdy neviem, kedy ma to postihne. Musím sa vyvarovať tomu čo mi lezie na nervy."

„Keď sme boli spolu v cukrárni, tak si bol nervózni a skoro by si sa bol vrhol na dieťa nebyť mňa. Pretiahol si ma cez stôl na seba," zaškerila som sa. Peťa sa zasmiala a stiahla Denisa späť do postele, kde ho začala bozkávať. Pomedzi bozky mu hovorila, že je iba jej. Ja som jej ho nemala v pláne kradnúť. Radšej by som bola kebyže je tu so mnou Nikolaj. Strašne mi chýba. Kto vie či vie, že som tu zavretá. Tak strašne túžim sa s ním spojiť.

„Hej, decká? Dá sa tu vôbec telefonovať?" nechcela som ich rušiť, ale musela som.

„Dá, ale ošetrovateľka bude vedľa teba sedieť," odpovedal mi Denis.

„Ale," povedala Peťa. „Mám takú čarovnú vecičku, cez ktorú si môžeš zavolať," otvorila zásuvku a vyhrala z nej mobil.

„Čo? A to môžeš mať? Ako? Kto ti ho dobíja?"

„Čo si taká rozhorúčená hneď. Vonku mám brata, ktorý mi ho sem prepašoval a každý mesiac mi ho dobíja," zaškerila sa a podala mi ho.

Vďačne som ho prijala. Musím zavolať Nikolajovi. Ako sa má a kde vôbec je? Som tak rada, že mám dobrú pamäť na telefónne čísla. Na sto percent viem Nikolajovo, Jakubovo, Keilovo a dokonca aj Eddovo.

„Vieš čo požičiam si ho neskôr dobre? Musím ísť do sprchy a mali by sme ísť na obed," Petra iba prikývla. Podala som jej ho, ale ona mi ho hodila späť na posteľ. Išla som do sprchy a dala sa do poriadku. Keď som vyšla von. Obaja už boli pripravený ísť na obed, tak sme rovno išli. Sadli sme si k jednému stolu.