Vrahyňa 2: V psychiatrickej liečebni

6. Prvá vražda v ústave

Takže ja mám byť naňho milá? Komu ma to vôbec poslali napospas? Veď ho ani nepoznám.

Keď som sa ocitla pred dverami, tak zľahka som zaklopala. Nečakala som dlho. Florián hneď otvorila pozval ma dnu. V izbe bolo dusno. Od nedostačujúceho vetrania. Zato v izbe mali poriadok narozdiel od nás. Možno, ale iba kvôli mne. Florián sa dokonca vyobliekal. Nemyslím doslova, ale že si natiahol rifle. Predtým som ho vídala iba v teplákoch.

Sadla som si na ustlanú posteľ a Floríán vedľa mňa. Videla som mu na tvári, že sa potí. Asi je zo mňa v strese. Nahol sa bližšie ku mne a dýchal mi do tváre. Než som stihla niečo spraviť, tak mi už zvieral ľavý prsník a svoje pery mal na mojich. Obkročno si na mňa vysadol a zvalil ma chrbtom na posteľ. Ruky mi začal pridŕžať pri hlave a potom sa pomätene začal chichúnať.

Sklonil sa tesne k mojej tvári a zasyčal mi do nej: „Zabijem ťa," a potom to vkuse opakoval dokola. Až pokiaľ som nezacítila jeho ruku na mojom líci. Tá facka dobre štípala, ani som sa z nej nestihla spamätať a na druhom líci mi pristála druhá rana. Bola som mimo. Bez postrehov. Moje telo bolo ako bábka. Nevedelo sa brániť. Za ten pol roka nič nerobenia si telo od všetkého ľahko odvykne. A potom sa ťažko spamätáva. V hlave mi začalo trešťať. Chcela som zakričať na pomoc, ale nešlo to. Hučalo mi v nej. Nevedela som kde sa nachádzam. Počula som iba piskot. Niečo ma pichlo do boku. Na to som sa vrátila do reality. Pozrela som sa na Floriána, ktorý ešte stále nado mnou stál a s ostrými ceruzkami do mňa pichal akoby som bola jeho woodoo bábika.

Až teraz som sa spamätala a začala som kričať. Florián nadával nech držím hubu, lebo moja smrť bude rýchla. Zahnal sa po mne s ceruzkou, s ktorou sa mi snažil vypichnúť oko. Ja som sa však bránila najlepšie ako som len vedela. Našťastie netrvalo dlho a pomoc sa dostavila. Dnu vtrhla Psychoška s Walterom. Walter sa snažil rýchlo spacifikovať Floriána a mňa Psychoška vyviedla na chodbu. Rukami som si podoprela hlavu a zošuchla sa pri stene na zem.

„Emmka?" prihovorila sa mi Psychoška. „Emma?" zopakovala, keď som sa jej neunúvala odpovedať.

„Som v poriadku," precedila som pomedzi zuby. Nech sa ma nepýta na hovadiny, lebo dostanem chuť na vraždu, ktorá bude spáchaná na nej.

„To vidím. Postav sa prosím ťa."

Pokrútila som hlavou: „Chcem svojho psychológa."

„Rozumiem ti, ale musíš počkať, kým to nevyrieši s Floriánom. My dve sa zatiaľ môžeme porozprávať."

„Nechcem sa s vami rozprávať!" zakričala som na ňu. Postavila som sa a rozbehla sa späť na naše poschodie. Bez klopania som vtrhla do izby. Bolo mi úplne jedno či zase uvidím Denisa alebo Petru nahých. Na moje prekvapenie v izbe nebol nikto a to mi vyhovovalo. Zostáva ešte hodina do večierky. Zakryla som sa s paplónom až po uši a zostala som pod ním schúlená do klbka.

O niekoľko minút neskôr sa na dverách ozvalo slabé klopanie. Neodpovedela som. Nechcem byť vyrušovaná. Dotyčnému to nevadilo a otvoril si ich sám. Ako vstupoval dnu, tak rozsvietil svetlo. Natiahla som si paplón až na hlavu.

„Emma," ozval sa milý známy hlas môjho psychológa Waltera.

„To si ty," vykukla som spod paplóna a posadila sa. Uvoľnila som miesto vedľa seba a pustila ho  sadnúť si. Oprela som sa chrbtom o studenú stenu a čakala na to čo mi povie.

„Chcem, aby sme sa porozprávali, bez vtipkov a na rovinu. Čo si robila v chlapčenskej izbe?"

„Išla som si zašukať. Vieš čo je to pol roka bez sexu?"

„Bez vtipkov som povedal. A pri sexe by si ťažko kričala o pomoc."

„Fajn. Mala som rande. A nebola som ďaleko od pravdy," zaškerila som sa.