Vrahyňa 2: V psychiatrickej liečebni

42. Psychoterapia s Dachdachom

Otvoril kanceláriu a dovolil mi ako prvej vstúpiť dnu. Rukou ukázal na sedačku pri malom stolíku. Tiež som ho poslúchla a bez slova sa posadila. On si zobral zrejme môj spis, pero a sadol si oproti.

„Vítam ťa na našom sedení, keďže dnes ste mali mať športové aktivity, ktoré sú kvôli zime zrušené, tak som sa rozhodol, že dnes si spravím s tebou ďalšie sedenie. Na minulom si neprejavovala žiadnu aktivitu, čo som prikladal k smrti Waltera. No ubehol už nejaký čas a dúfam, že si aspoň v takom poriadku akom si bola, keď žil. Viem bol to vynikajúci psychiater. Najlepší akého sme tu mali. No čas ide ďalej a aj my ostatní sa ti budeme snažiť pomôcť. Tak mohli by sme začať s otázkou ako sa po tom všetkom cítiš? Daj zo seba von všetko čo ťa ťaží na srdci. Všetko čo sa povie v tejto miestnosti zostane iba medzi nami dvoma. Určite si bola informovaná o tom, že tajomstvá medzi doktormi a pacientmi sú posvätné," dokončil svoj monológ a zahľadel sa mi do očí, s ktorými som ho hypnotizovala. Nechcelo sa mi rozprávať. Chcelo sa mi spať.

„Nevyzeráš dobre. Spala si vôbec?" že si to všimol. „Potrebuješ nejaké lieky na spanie? Povedz a môžeme aj tie zaradiť k tvojim bežným."

„Ďakujem som v poriadku, len som mala nočné mory," to som si teda zavarila, čo to trepem zase?

„Ako dlho ťa už sprevádzajú?"

„Vlastne iba dnes. Veď stane sa, že človeku sa sníva niečo strašné. Vám sa to ešte nestalo?"

Len jemne prikývol. Neviem či mi uveril, ale nechala som to tak. Nemá to význam riešiť, večer odchádzam a doposiaľ som tu žiadnu tabletku neprehltla a tak to aj zostane.

„Emma za tvoj pobyt na tejto klinike sa tu stalo veľmi veľa zlých vecí, na ktoré nerád spomínam. Nikdy predtým sa tu nič také nestalo. Či už sme počas tvojho pobytu nachádzali mŕtvych pacientov či psychiatrov stále nechápeme, kto to všetko spravil, aký mal motív, čo ho k tomu viedlo a ako sa dostal k takým pomôckam a do takých priestorov, v ktorých nemal čo hľadať. Samozrejme, že sa uvažuje o niekom kto patrí medzi nás, o niekom kto tu pracuje. Žiadny z pacientov by to tak dokonale nezvládol, ani ty! Alebo sa mýlim?" hrá na mňa hru? Takú hru, kde by som sa mala prerieknuť a priznať sa? Nech sa nedá Dachdachko vysmiať. Je to predsa pod jeho úroveň.

„Neviem o čom hovoríte," pozerala som sa mu pri tom do očí, nech mi sakra uverí!

On si ma začal celú premeriavať akoby som mu zožrala tie vynikajúce raňajky. Potom len slabo zavrtel hlavou a vybalil na mňa ďalšiu bezvýznamnú otázku. „Dobre. Teraz trochu popremýšľaj a povedz mi prečo si začala so zabíjaním tam vonku? Ako sa na to pozeráš odstupom času, teda dvoch rokov za ktoré si nespáchala nič?" on ma fakt chce dostať do kolien? Striela si zo mňa? Úprimne, baví ho to?

„Bolo to spontánne a bavilo ma to. Čo k tomu dodať. Bol to môj koníček a teraz? Asi ma už omrzel? Stačí?"

„Nezvyšuj na mňa hlas Wojteková."

„Tak ma už nechaj!"

„Fajn, predpíšem ti lieky na ovládanie sa. Očividne to nevieš. Neviem aké rozhovory si viedla s Walterom, ale u mňa takto nepochodíš a keď budeš vyčíňať, tak dostaneš elektrické šoky," elektrické šoky? O čom ten magor trepe? Oni tu niečo tak majú? Určite ojebáva, aby som sa ho zľakla.

„Ešte by ste chceli niečo vedieť?" opýtala som sa ho dotieravo s pozmeneným hlasom.

„Chcel by som, aby si sa so mnou rozprávala normálne a nehrala na mňa divadlo. Vieš o tom, že nie si vôbec zaujímavá? Si iba dievčisko čo nevie čo so sebou. Neviem či je to hormónmi alebo tvojou poruchou," krútil hlavou a stále sledoval moje pohyby aj keď som sa nehýbala iba nadurdene s prekríženými rukami ho sledovala. „Si trápna," povedal nakoniec a dovolil mi odísť. Šťastnejšia som nebola ešte nikdy.