Vrahyňa 2: V psychiatrickej liečebni

43. Sloboda na dosah

V prvom rade chcem poďakovať babene WaflaJeBest za upozornenie mojej nevšímavosti. Fakt díky, tak aspoň nejak sa sa to tu snažila vyriešiť.

Ááá prajem vám príjemné čítanie.

🔪🔪🔪

Pomýlila som si dvere? Nedávalo mi to zmysel. Bol predtým predsa tu. Alebo nie? Šibe mi načisto? Nemám teraz čas nakukáť do všetkých samotiek, kto vie aké individuá tam držia. Chytila som sa za hlavu. Kam by ho brali? A prečo by ho vôbec presúvali?

Heinrich? Žeby to bolo kvôli nemu? Niečo tušil a tak ho dal premiestniť? V ktorých dverách ho mám hľadať? Možno by to mohli byť tie posledné na konci chodby, tie v ktorých som bola aj ja. Vedel, že ak by som sa preňho vrátila, tak by som prezrela všetci izby a tú poslednú by som si nechala na koniec a zatiaľ by mi ušlo mnoho drahocenného času, cez ktorý by sa mohlo udiať veľa vecí. Najhlavnejšia bola tá, že chcel, aby ma pri tom prichytili, ale ja sa tak ľahko nevzdávam. Na mňa je Heinrich krátky. Keď si myslel, že neviem logicky uvažovať, tak sa sakramentsky mýlil. Opustila som izbu, v ktorej nebolo ani živej duše a ponáhľala sa k dverám na konci chodby. Slabo som na ne zaklopala, pretože som si chcela overiť, či tam bude naozaj on. No úplne mi vypadlo, že v tej izbe bude asi ťažko niekto počuť moje klopanie, keďže je zvukotesná. Prečo rozmýšľam ako debil? Pokrútila som hlavou. Takto sa ďaleko nedostanem a aj tak pochybujem, že by ho z ničoho nič dali do tej miestnosti, keď bol prv v obyčajnej samotke. Odstúpila som od dverí a zaklopala na najbližšie čo boli pri nich. No však ani v tých nebol práve ten koho som hľadala. Bo ltak nejaký debil, ktorý obľubuje vulgarizmy.

„Aká kurva to je? Ktorý kokot sa ma opäť snaží vyrušovať? Keď otvoríš tie dvere, tak ver, že ti natrhnem piču, tak že sa už nikdy neposadíš. Rozhryziem ti ju na franfolce."

„Prepáčte zaševelila som potichu," pravdepodobne to začul, lebo sa mi prihovoril znovu.

„Kto si a prečo sa tu potuluješ? Čo chceš odo mňa?"

„Prepáčte hľadám kamaráta."

„Prečo?" nedal mi pokoj s jeho dotieravými otázkami. Čas sa mi krátil, nemala som ho už veľa. Ani som mu neodpovedala viac krát. Aj keď si tam začal nadávať. Mala som naponáhlo. Zaklopala som na ďalšie dvere, z ktorých sa ani po treťom klopaní nikto neozval. Zrejme tam tiež nikto nie je alebo až tak tuho spí?

Za tretími dverami sa ozval ženský hlas, ktorí niečo bľabotal o penisoch a jeho princeznách. To ma vôkoncom nezaujímalo, tak som išla ďalej. Mala som už iba päť minút. Nestíham. Ja to vôbec nestíham. Potom som sa však ukludnila. Veď predsa ja som tu vodkyňa, oni na mňa počkajú, aj keby čo bolo. Ja som predsa ich kľúč k vyslobodeniu, bezo mňa by to ani jeden z nich nedal. Klopala som na všetky izby, ale v žiadnej z nich nebol Ďuri, kde ho len mohli dať? Zostávali mi už iba dve posledné izby pri schodoch. Fakt útecha. Zaklopala som na tie za rohom, znova sa ozval nejaký namozúrený mužský hlas.

„Ktorá pička si to chce teraz so mnou rozdať? Ktorá chce, aby som ponaťahoval tú jej mega piču ešte viac?"

„Prepáčte."

„Hej kto je tam? Teba som ešte nepočul. Znieš tak mlado. Koľko máš?" začal mi klásť otázky.

„Mám sedemnásť a ponáhľam sa."

„Zostaň chvíľu pri mne, kým sa mi nepodarí nad tvojím hlasom ukojiť."

„Ale rob to rýchlo," prisúrila som ho, nech má starec aspoň trocha vzrúša, kto vie ako dlho tam ešte zostane.