Vrahyňa 2: V psychiatrickej liečebni

20. Pervérzne žirafy

Venujem: gabika55, SimcaKovacova, paranormal2000, katka666, Borovy_zidan, __saja__, bossft, hungryhann, LovellyBella, anonymouse9, EmaBundschuhova...

Dobre preháňam. Nebolo to až také dych berúce. Zato dosť prekvapujúce. Obaja bratia stáli pred telkou so stiahnutými nohavicami a v rukách držali svojich bimbasov. V telke bolo spustené gay porno a oni sa pri tom robili. Len preto sa mi to nezdalo až tak vážne, lebo Walter s Wiliamom boli od seba v dostatočnej vzdialenosti, ale nikdy by som to na Waltera nebola netypovala.

Dobehol za mnou Jakob a postavil sa vedľa mňa. Zo schodiska sme ich sledovali.

„Zvyknú sa prebiehať kto vydrží dlhšie alebo ako dobre zasiahnu telku," prezradil mi Jakob. Pripadalo mi to priam nechutné. Nechápem ako môže byť niekto gayom. Lezbičky pochopím, ale toto?

„Oni sú gayovia?" neubránila som sa otázky.

„Nie, len tak zvyknú srandovať. Raz za mesiac po mnoho tréningoch ich natáčam a potom pridávam na Meine Video. Môžeš sa na nich niekedy pozrieť. Môj nick je..."

Skočila som mu do reči: „Nie, ďakujem. Vážne nemám záujem. Máš mamu?"

„Hej, je v práci."

„Aha, tak hádam sme už toho videli dosť," povedala som dosť nahlas, aby si nás konečne všimli a prestali sa hrať so svojimi vyholenými bielymi panákmi.

Walter s Wiliamom na mňa prekvapene pozreli a potom si hanblivo natiahli nohavice. Hneď po tom sme s Walterom odišli bez jediného slova. A celú cestu až na psychiatriu sme boli ticho. Ani jeden z nás nič nepovedal. Tuším som zažila traumu a už nikdy s ním neprehovorím. Budem musieť nakoniec vyhľadať Keila. Aj tak by som mala ísť za ním a skúsiť to s ním urovnať. Ak to naozaj myslí v dobrom a potom, keď mi znovu uverí, tak ho zasiahnem, ale prv než to urobím rada by som sa zoznámila s jeho novou frajerkou, o ktorej mi hovoril Nikolaj, keď ma bol navštíviť.

Keď sme dorazili na kliniku, tak vonku bola tma a bol čas večere. Síce som mala prevrátený žalúdok, ale ukázala som sa v jedálni. Chcela som niekomu povedať čo som zažila s Walterom, ale nakoniec som to zavrhla. V jedálni skoro všetci na mňa obrátili zrak a ja som nechápala prečo. Až potom som si uvedomila, že som si vlastne prefarbila vlasy na odtiene viacerých farieb. Od korienkov ich mám fialové potom sa menia z tmavomodrej na bledšiu modrú a nakoniec sú končeky sfarbené do zelena. Veľmi sa mi to páči.

„Emma? To si ty? Čo si si spravila s vlasmi?" s otvorenými ústami si ma premeriaval Denis. Hneď sa vedľa neho zjavila aj Petra.

Zdvihla palec: „Páčiš sa mi. Čím ďalej tým viac. Aj keď si mala predtým pekné vlasy."

„Ďakujem Peťuš," a vrúcne som sa s ňou objala.

„Ja vás nepochopím ženské," krútil hlavou Denis.

„Veru nerozumiem tomu tiež," postavil sa nado mňa otec. „Ale Petra má pravdu. Pristane ti to. Nebudem ti predsa brániť v tom čo sa ti páči. Určite by si si to nepriala. Však mám pravdu?" a ja som iba prikývla. Nebudem si predsa brať názor od niekoho kto sa o mňa nestaral. Dáva to zmysel nie?