Ľadový Bozk

6.Kapitola

Celý ten čas čo som bola v izbe (asi také dve hodiny :D) som myslela len na neho. Neviem prečo.
Párty sa už pomaly končí a ľudia odchádzajú. Chcela som sa ísť ešte rozlúčiť s Harrym, ale keď som zišla dole nikto tam už nebol. Keď som sa opýtala Codyho na Harryho, tak povedal, že odišiel tesne potom ako som odišla do izby ja. Odišiel bez rozlúčky. Ale čo som mala čakať? Že nejaký hokejista, ktorého budúcnosť vyzerá ružovo sa hodí okolo krku babe, ktorá si nevie dať rady s učiteľom. Bola som naivná.
Áno ak sa mám priznať, tak ma niečo k nemu ťahá. Niečo nevysloviteľne silné.
Keď som znovu vošla do svojej izby a rozvalila som sa na posteľ, na ktorom ležal notebook, okamžite som ho zapla. Našla som si jednu žiadosť o priateľstvo. Harry Stevenson.
Skoro som spadla z postele, keď som to zbadala. Okamžite som mu to prijala a do piatich minút mi od neho došla správa.

HARRY: ahoj :)
JA: čauko :)
HARRY: tak som rozmýšľal nad dneším večerom.
JA: neuveríš ale aj ja
HARRY: nemáš zajtra čas? :*
JA: prekvapivo mám^^
HARRY: tak o 11:45 pred štadiónom
Maj sa.
JA: pa

,,Ja- tomu- nemôžem- uveriť! On ma pozval von!" Vykríkla som a začala pobehovať hore-dolu po izbe.

,,Carrie!" Zakričal na mňa brat z dola.

,,Áno?" Vystrčila som sa z dverí.

,,Namiesto poskakovania by si mi mohla prísť pomôcť s upratovaním." Povedal nazlostene.

,,Áno, áno už idem." Povedala som celá šťastná. Zišla som dole a s úsmevom som začala vyhadzovať umelohmotné poháriky do koša.

,,Čo sa stalo, že si taká šťastná?" Vyzvedal Cody.

,,Nič sa nestalo. To nemôžem byť šťastná?" Pozrela som sa na neho s úsmevom. Cody sa len zasmial a hodil do mňa vankúš zo sedačky.

,,Au!" Skríkla som. ,,Nekaz mi náladu." Pozrela som sa na neho výhražne.

,,Inak čo? Zbiješ ma?" Udrel do mňa znovu vankúšom.

,,Varovala som ťa!" Pozrela som sa na neho a rozutekala sa.

,,Carrie?" Povedal vystrašene Cody. Ja som len na neho skočila a on padol rovno na sedačku. Začala som ho štekliť a on sa smial ako malé decko. Chvíľu som nad ním vyhrávala no potom prebral štafetu on.

,,Prestaň!" Výskala som.

,,Nie!" Zasmial sa.

,,Prosím...." prosíkala som.

,,Nie až kým nepovieš........ že Cody je najkrajší a najsilnejší víťaz." Pokračoval v šteklení.

,,Dobre... dobre. Cody si najkrajší a najsilnejší víťaz." Povedala som so smiechom. V tom okamihu ma prestal štekliť a pokračoval v upratovaní.

Ráno som sa dozvedela, že brat šiel na hokej. Nechal mi totižto lístoček na chladničke.

Šiel som na tréning. Doma budem do dvanástej. V chladničke máš raňajky.
Najkrajší a najsilnejší víťaz

Ten si s tým nedá pokoj!
Nechcelo sa mi moc raňajkovať. Večer v posteli som si dala dva balíky chipsov, z ktorých som ešte stále prejedená. Tak trošku.... Pozrela som na hodinky a na nich svietilo 11:16. Cody by mal o chvíľu prísť. Bežala som do izby si užívať víkend a voľný dom.
Sadla som si na posteľ vzala notebook a prečítala správu, ktorá mi došla od Harryho.

HARRY: dúfam, že dnešok platí ;)

Á sakra! Ja som na dnešok úplne zabudla. Codymu by mal tréning končiť o trištvrte, takže by som si mala švihnúť.
Vonku pekne svietilo slnko, tak som si na seba dala obyčajné rifle roztrhané na kolenách a modrú blúzku. Vzala som si malú kabelku bielej farby a bežala som sa dole obuť. Obula som si biele tenisky a vyšla som von. Bolo príjemne teplo. Tak akurát na prechádzku ku škole. Cesta tam trvá desať minút, takže by som to mala v pohode stíhať.
Po ceste k štadiónu mi volala Kate.

,,Áno?" Zdvihla som.
,,Carrie? Ahoj... no ja by som sa ti chcela ospravedlniť za ten včerajšok. Vieš nechcela som na teba tak vyletieť v tej kaviarni." Povedala mi.
,,To je v pohode." Povedala som s úsmevom aj keď som vedela, že ma nevidí.
,,Tak ja som chcela iba to.... maj sa." Povedala.
,,Počkaj Kate, neskladaj! Kebyže ti v pribehu tohoto dňa zavolám, zdvihneš mi a budeš mať čas ísť ku mne alebo von?" Spýtala som sa.
,,Samozrejme, že áno Car. Spoľahni sa." Povedala, pozdravila sa mi a zložila. Ani som si neuvedomila a bola som pri štadióne. Sadla som ai tam na lavičku a čakala som. Bolo iba jedenásť štyridsať a ja som tu už bola. No čo už.

,,Slečne Benettová! Netušil som, že vás dnes stretnem." Ozval sa mne známi hlas.

,,Pán profesor Garley." Povedala som a ani som sa na neho nepozrela. Naďalej som upierala zrak na vchod štadiónu.

,,Čakáš na brata?" Prisadol si ku mne.

,,Čo vás to zaujíma?" Povedala som hnusne.

,,Len sa o teba zaujímam." Odpovedal a nahol sa bližšie ku mne. Pomaly až k mojím perám. Delili nás len centimetre. Ja som mu jednu vlepila, postavila som sa a odišla.

,,O to vás ale nikto nežiadal!" povedala som hnusne pri odchode. Celú naladu som mala v háji. Chcela som ísť preč. No Garleyho ruka ma zastavila.

,,Tak toto oľutuješ dievčatko. Na mňa tu nikto nebude zdvíhať ruku!" Povedal nahnevane. Začal pomaly na mňa zdvíhať ruku. Ja som sa už neudržala a začala som plakať.

,,Na to ani len nepomyslite!" Povedal Harry spoza mňa.

,,Zase ty?" Povedal.

,,Akože zase ja? Vy si nedáte pokoj?! Vypadnite odtiaľto inak na vás zavolám políciu." Povedal výbražne Harry. Postavil sa predo mňa a za chrbtom ma utešoval dotykom ruky.

,,Dobre, dobre pán Stevenson. Pokoj...." zdvihol ruky hore a odišiel.

,,Si v poriadku?" Spýtal sa ma Harry. Ja som so sklonenou hlavou prikývla.
,,Neboj sa už si pri mne." Položil mi hlavu na jeho hruď a silno ma stískal. Ja som ho tiež objala a tak sme chvíľu boli.

,,Ehm... ahoj Carrie." Pozdravil sa mi Cody. Ja som sa ihneď odtiahla od Harryho.

,,A- ahoj." Povedala som s úsmevom a utrela som si slzy.

,,Čo sa stalo?" Spýtal sa vystrašene.

,,Nič... všetko je v poriadku." zaklamala som. Nechcela som aby vedel o Garleym.

,,Harry?" Pozrel sa výhražne Cody.

,,Ja s tým nič nemám, ja len utešujem." Zasmial sa Harry.

,,Ideme domov!" Zavelil Cody.

,,Nie ja...." nevedela som ako povedať bratovi, že idem von s Harrym.

,,Vezmem ju naobed. Určite je hladná." Zasiahol do toho Harry, čím ma v podstate zachránil. Cody sa na nás veľavýznamne usmial.

,,Tak si to užite! A Harry...." povedal Cody. ,,Buď k nej dobrý, inak si ma nežaj!" Zahral sa Cody na staršieho brata.

,,Spoľahni sa." Povedal Harry a vybrali sme sa do reštiky.

Ahojte! Takže kapitolka je tuuuu. Konečne! Aj keď po dlhšej dobe, ale je tu. Dúfam, že sa páčila. Názory zanechajte v komentoch (pozítivne, negatívne všetko znesiem a takisto čo by ste zmenili...).
diuska01

Ps: na obrázku outfit Carrie