Ľadový Bozk

29.Kapitola

Rozmýšľala som čo spraviť. Mám sa pomaly a nenápadne vytratiť? Alebo tu mám ostať a čakať, čo sa stane.
Keď sa začal rýchlim krokom pohybavať ku mne, rozhodla som sa pre útek. Bežala som na vysokých tenkých podpätkoch. Načo som si ich dnes dávala? Moje nohy sa v nich kolísali zo strany na stranu. Koleno sa mi podlomilo a noha sa mi vytočila. Pri páde som sa pozrela na chlapa v čiernom. Stále ide len rýchlim krokom, no keď zbadal, že som padla začal utekať. Od bolesti sa mi zatemňuje pred očami, no ja sa nevzdávam. Postavím sa na nohy a začnem znova utekať. Ľavú nohu len ťahám za sebou.
Dýcham už z posledného. Nevládzem. Otočím hlavu za seba a vidím ho ako ma doháňa. Je úplne blízko. Z vrecka na bunde vytiahne servítku, ktorú si do niečoho namočí. Zrýchli beh a už je pri mne. Zo zadu sa načahuje k môjmu nosu. Priloží mi k nemu namočenú servítku. Chloroform. Chce ma uspať.
Snažím sa mu vyvliecť zo zovretia, no nedarí sa mi to. Točím hlavou, aby som nevdýchla moc veľké množstvo toho. V hlave sa mi zrodil nápad. No už nemám čas ho zhotoviť. Moje telo ochablo a oči sa mi pomaly zatvorili.

***

Myklo mnou, na čo som sa zobudila. Nič poriadne som nevidela, no bola som si istá, že počujem zvuk motora. Som zrejme zatvorená v kufri auta. Ruky nemám zaviazané, takže si prešmátram vačok, v ktorom som mala telefón. No nebol tam a ani nikde inde. Museli mi ho vziať! Z plného hrdla kričím a rukami aj nohami búcham na vrch kufra.
Ťažko sa mi dýcha, pretože tu nie je dostatok kyslíka. Žiaden otvor, nič.
Auto zastavilo. Počula som otvoriť dvere a kroky smerujúce ku mne.

,,Prines mi ju dole do pivnice, zo zadu, aby ťa nevidela moja žena." Počula som hlas jedného chlapa. Od niekiaľ sa mi zdal povedomý, no nevedela som si spomenúť. Stále vo mne pracoval ten chloroform a uspával ma. No nebolo ho už také množstvo.
Otvoril sa kufor a predo mnou stál chalan. Usúdila som podľa tela. Vysoký, vyzeral byť dobre stavaný a na rukách neboli žiadne mozole. No tvár mal zakrytú. Chytil ma za ruku a vytiahol ma z kufra. Polo omámená som nevedela poriadne chodiť. Nohy sa mi podlamovali a navyše ma neskutočne bolela tá ľavá noha, ktorú som si pri behu vykrútila.
Vzal ma teda na ruky. Krásne voňal a na rukách ma držal úplne opatrne, aby mi neublížil. Bol jemný a zaobchádzal so mnou pomaly. Držala som ruky okolo jeho krku, aby som nespadla. Hlava sa mi točila a oči mi klypkali. Obišli sme celý dom okolo a vzadu pri nejakých dverách sme sa zastavili. On ma položil na zem a ja som sa zachytila niečoho, čo som nevedela identifikovať. Dvere sa otvorili a mne do očí zasvietilo svetlo. Oči som si zakryla rukami a pomaly som cúvala dozadu.

,,Nie tak ľahko maličká." Ozval sa ten istý hlas čo pri kufri. Aj keď mi svietilo svetlo do očí, tak som dokázala rozoznať postavu čo stojí predo mnou. Garley. Ale kto je ten druhý chalan?

,,Nič jej nespravte, dobre? Taká bola dohoda." Odpovedal hlas chalana, ktorý stál za mnou. Nechcela som veriť tomu čo počujem, no musela som sa otočiť. Presne viem komu ten hlas patrí. Toto sa nemalo stať ani v tej najväčšej nočnej more.

Čauko, čauko♡♡ tak ako som sľúbila, nová kapitola je tuuuu! Jedno meno som vám prezradila, takže čo na to hovoríte? Čakali ste to alebo práve naopak ste čakali niekoho iného... stalé však nezabúdajte, že je tu ešte nejaký komplic.... tak nezabudnite dať ☆ ak sa ti páčilo a aj nejaký komentár.
diuska01