Ľadový Bozk

25.Kapitola

,,Mám tu auto, odveziem ťa domov." Povedal Harry po našom vystúpení z lietadla. Ja som kývla hlavou na znak súhlasu a on sa srdečne usmial.

,,Takže kde si to bola, že sa teraz vraciaš domov."

,,V Chicagu."

,,Pozrieť rodinu alebo len tak?" Vypytoval sa Harry.

,,Bola som tam na takej 'dovolenke' s Jakeom."

,,Jaj tak." A bol ticho. Nič viac už nepovedal.

,,A čo ty? Čo si robil v Chicagu?"

,,Mal som tam len medzi pristátie. Priamy let mi nešiel, tak som musel ísť tam."

Zazvonil mi telefón. Vytiahla som ho z vačku a pozrela sa na číslo. Jake

,,Prepáč, ale toto musím vziať." Ospravedlnila som sa Harrymu.

,,Jasné v pohode." Usmial sa na mňa.

Jake?
Carrie? No konečne! Kde prosím ťa si?! Prečo si odišla bez jediného slova?
Ahoj Jake, aj ja ťa rada počujem.
Carrie, nehraj sa teraz, dobre? Potrebujem len vedieť, že kde si.
V Kanade.
Čo? Kde?
Doma v Kanade.
Prečo? A ako? Ja som si myslel, že nám je tu spolu dobre.
Áno Jake, veď aj bolo. Najlepšie, ale pochop, môj brat je v nemocnici a musela som ísť za ním.
Chápem, Carrie. Brat je dôležitejší!

Povedal ironickým tónom

Prečo si to povedal takým tónom?
Akým?
Jake, milujem ťa, ale rodina je mi na prvom mieste. To oni sú tí, čo tu budú so mnou až dokonca.
A čo ja? Čo si o mne myslíš? Že keď dosiahnem čo chcem, tak že ťa opustím? Ja som myslel, že toto celé je minimálne navždy.
Jake ja....
Nič nehovor, Carrie. Chápem. Ako ideš z letiska? Dojdu pre teba vaši?
Ehm... nie oni musia byť pri bratovi. A navyše ani nevedia, že idem domov.
Tak?
Tak ma berie domov jeden kamoš...
Kamoš?
Bere ma domov Harry!
Ach, jasné.... nebudem vás rušiť, maj sa!
Jake....

-píp, píp, píp-

,,Všetko ok?" Spýtal sa Harry.

,,Ja ho nechápem! Čo je na tom, že idem za bratom, ktorý je v kóme? Nemôže mi zakazovať, takéto veci.... asi som sa zmýlila. Nebude to fungovať." Nahnevane som vyhŕkla , no posledné slová som povedala zronene, až sklamane.

,,Carrie..."

,,Nie Harry, to je dobré, hlavne nech sme už v nemocnici." Usmiala som sa na neho.

Harry zaparkoval auto ihneď oproti vchodu. Odopla som si pás, a rýchlo som vybehla von. Codyho stav som si moc nepripúšťala, snažila som sa na to nemyslieť. No pri pohľade na nemocnicu sa ma zmocnila panika. Srdce mi zovrel smútok a slzy sa mi natlačili do očí. Harry si to ihneď všimol a zastavil sa predo mnou.

,,Carrie...." chystal sa niečo povedať, no zmohol sa len na jediné: ,,Poď sem!" Roztiahol náruč a ja som do nej vstúpila. Objala som ho. Dobre mi to padlo, pretože som cítila, źe tu niekoho mám a že sa môžem o neho oprieť.

,,Ďakujem." Zamumlala som mu do svetra.

,,Za čo?"

,,Za to, že si tu. Že si pri mne."

,,Carrie, ja tu budem vždy pri tebe. Nech sa deje čokoľvek."

,,Neodídeš?"

,,Nikdy!"

,,Sľubuješ?"

,,Sľubujem." Povedal a ja som sa začala znovu usmievať. Bolo mi ihneď lešpie. No stále mi vŕtal v hlave Jake.