Ľadový Bozk

44.Kapitola

,,Prepáčte, že to trvalo tak dlho," začal doktor, ,,ale vyskytli sa nejaké problémy a nejasnosti, tak sme museli tu s kolegami," ukázal na chlapíkov a ženy v bielom vedľa neho, ,,spraviť celý rozbor niekoľkokrát. A potvrdilo sa, že vaša krvná skupina je totožná so skupinou našeho pacienta, takže ste zatiaľ jediný vhodný darca."
Srdce mi po tejto správe išlo vyskočiť z hrude. Bola som neskutočne šťastná. No nielen ja. Všetci.

,,Kedy je možná transplantácia?" Spýtala som sa doktora. Ten odtrhol zrak z papierov, ktoré mal v ruke a napravil si okuliare.

,,Najlepšie by bolo hneď zajtra ráno, keďže zasoby sa míňajú a je to nutne potrebné."  Ja som len kývla hlavou a vrátila som sa na sedadlá. Mama s otcom a Codym si prisadli ku mne. Mama ma objala a Cody sa zatiaľ vítal s otcom.

,,Mala by si si ísť pred zajtrajškom oddýchnuť. Musíš byť silna." Hladila ma po hlave mama.

,,Ja neviem. Mala by som tu ostať s Harrym."

,,Čo ti to pomôže? Akurát sa vyčerpáš. Lekári majú na nás kontakt, keby niečo zavolajú a hneď prídeme."

,,Dobre teda, poďme." Postavila som sa, vzala som si do rúk bundu a šla som aj s našimi k autu.
Cesta mi pripadala nekonečná, no keď sme konečne došli domov túžila som po tom, aby sme sa vrátili naspäť do nemocnice. No mama s otcom mali pravdu. Musím si oddýchnuť.
Vyšla som po schodoch do svojej izby a hodila som si tašku na posteľ. Vypadla z nej obálka. Tá od Jakea. Pri tom všetkom strese som na ňu aj zabudla. Sadla som si, vzala som ju do rúk a očami som prechádzala po písme, ktoré sa týčilo na papiery. Jakeovo písmo bolo vždy skôr šikmé, natočené vľavo. Každé písmenko bolo dôkladne okrúhle. Odtrhla som pohľad od obálky a v hlave sa mi norili všetky spomienky z detstva.

*flashback*

Znovu tie sprosté decká! Stále mi robia zle, nikdy mi nedajú pokoj. Mamina hreší Codyho. Znova zbil chlapca, lebo ho nechcel pustiť na hojdačku. O mňa sa nikto nestará. Ani to nepotrebujem! Zo zadu ma do hlavy niečo buchlo a spadlo to vedľa mňa. Formička. Slza mi stiekla po líci, no hneď som si ju utrela. Nechcela som im ukázať slabotu. Nevšímala som si ich. Začali do mňa hádzať piesok aj iné formičky...
,,Prečo jej robíte zle? Nechajte ju!"
,,Čo to čo to. Frajer?" Detská sa zasmiali. Ja som len zdvihla hlavu k chlapcovi, ktorý si ma bránil a usmiala som sa na neho. Deti odišli a on mi pomohol vstať.
,,Ďakujem." Povedala som. No on len kývol hlavou.
,,Ja som Jake." Usmial sa a podal mi ruku...........

*end of flashback*

Odvtedy sme boli kamaráti. Bol ako môj brat. Keď si tak premietam spomienky viem, že toto všetko sa nemuselo stať. Nikto by ma nedržal v pivnici týždeň, môj...... ehm.... Jake, by ma nikdy nezradil a nikdy by nezomrel. Bol by teraz tu, sedel by vedľa mňa na posteli a utešoval by ma. Povedal by mi niečo typu, že sa nemusím báť, že navždy bude pri mne a bude ma chrániť. Obíjmal by ma a potom by sme išli do kuchyne po popcorn a pozreli by sme si film. Tak to bolo pred tým ako ma zradil, ako sme spolu boli. Bolo to pred tým ako som stretla Harryho. No čas nevrátim späť.
  Slza mi kvapla na obálku a rozmala písmo. Snažila som sa to nejako utrieť, no rozmazala som to ešte viac.
Obrátila som obálku a otvorila som ju. Rozbalila som papier, ktorý bol v nej uložený a otvorila som ho. Nadýchla som sa a začala som čítať

Milá Carrie,

Ahojte miláčikovia♡ takže po týždni možno aj viac tu máme novú kapitolu. Snáď sa vám páčila. Snáď vám tam nevadil ten flashback, no chcela som tam dať ešte niečo s Jakeom. O dva dni sú Vianoce, kto sa teší?