Ľadový Bozk

18.Kapitola

Zobudila som sa, keď už na oblohe svietil mesiac. Naše auto stálo, nehýbalo sa. Keď som sa poobzerala okolo seba, videla som len lesy a..... voľné sedadlo vedľa mňa.

,,Čo to má dofrasa znamenať?!" Rozčuľovala som sa. Bola to príčina stresu. Zľakla som sa čo sa stalo. Nebodaj sme havarovali. Chystala som sa vystúpiť z auta. Odopla som si pás a otvorila dvere.

,,Kam ideš?" Zastavil ma Jakeov hlas.

,,Jake?" Ostala som prekvapene na neho zazerať. Vystúpila som z auta a rozbehla som sa k nemu.

,,Carrie, nemôžem dýchať."

,,Ach prepáč." Pustila som ruky, ktoré ešte pred chvíľou obopínali jeho chrbát.

,,To je okay, len nechápem čo sa to tu deje." Zasmial sa.

,,Ehm..." začala som no nechcela som mu povedať pravdu. Ale potom som si uvedomila, že sa poznáme od malička a klamať mu nemá zmysel.

,,Zľakla som sa, že sme havarovali a ty si zdrhol a nechal ma tu." Vychrlila som to rýchlo zo seba. No on neodpovedal, jediné čo spravil bol len úsmev a ďalšie objatie. Tentokrát mal ruky okolo môjho pása a tie moje boli okolo jeho krku. Hlavu som mala položenú na jeho hrudi a cítila som pokojné bitie jeho srdca. Od kedy ho poznám (čo je dobrých 11 rokov) sme nemali takýto dlhý fyzický kontakt. Áno obíjmali sme sa, ale to všetko bolo také rýchlovkové. Proste nič. Nechcela som sa od neho odtrhnúť, bolo mi dobre tak ako sme boli, no mali sme ešte dlhú cestu pred sebou a ja som nechcela strácať čas.

,,Mali by sme už ísť."

,,Asi hej." Pritvrdil Jake. Sadli sme si do auta, pripútali sme sa a mohli sme vyraziť.

《《《《《《《《》》》》》》》》》

,,Inak Jake, kde si bol, keď si nebol v aute?" Spýtala som sa ho po chvíli.

,,Ehm...... mal som dôležitý hovor." Povedal. Veľmi som túžila vedieť, že kto taký mu stojí za to, aby odparkoval svoje auto niekde na kraji lesa uprostred noci.

,,Vybavil si si všetko potrebné?" Spýtala som sa ho. Proste mi nedalo. Musela som sa ho na to spýtať.

,,No asi hej. Pevne dúfam." Odsekol. ,,Nie si unavená?" Zmenil rýchlo tému.

,,Pred chvíľou som vstala, takže unavená nie som." Zasmiala som sa. ,,A čo ty? Už to tu dosť dlho ťaháš."

,,V pohode, zatiaľ vládzem." Usmial sa.

,,Kde sme teraz?" Spýtala som sa, no odpoveď som už nepotrebovala, pretože predo mnou svietila obrovská tabuľa s nápisom Vitajte v Chicagu.

,,Momentálne sme....." chvíľu sa odmlčal, až kým sme neprešli tabuľu. ,,.... v Chicagu."

,,Ale ako? Koľko už ideme?" Spýtala som sa ho.

,,Takých 13 hodín, predpokladám." Neverím, že už máme 13 hodín za sebou. Aj tak nám ešte ostáva 28. To ubehne rýchlo. Dúfam.

Ahoj❤ takže tu máte ďalšiu kapitolu. Cestu moc neopisujem pretože mi to za prvé moc nejde a za druhé som lenivá. Ale aj tak nám ostáva ešte 28 hodín cesty. A potom hurá LA. Máte sa na čo tešiť
diuska01