Ľadový Bozk

46.Kapitola

  Mama sa tu necíti bezpečne. Vraví, že Garley je schopný všetkého a keď sa ponížil už natoľko, že ma uniesol, tak je schopný už všetkého. Nemám rada to slovo. Uniesol. Nemyslím si, že toto je to slovo, ktoré presne vystihuje to, čo som prežívala.
  Otec vraví, že by som mala ísť vypovedať na políciu, no ja sa na to ešte necítim.

,,Mala by si ísť najlepšie už zajtra. Potom nebude čas."

,,Tati.... nechápeš, že nie som ešte pripravená? A navyše zajtra som od rána v nemocnici, kvôli Harrymu."

,,Prosím ťa, nechaj ju tak. Nevidíš vari čím si prechádza. Môžme to odložiť na neskôr. Nikto nepovedal, že sa sem nemôžme vrátiť." Zamiešala sa do toho mama. Bola som vďačná, že si ma zastala.

,,Čo tým myslíš, že sa sem môžme ešte vrátiť?" Pozastavila som sa nad jej slovami. Snáď nechcú spraviť to, čo si myslím.

,,Carrie, nie je to tu bezpečné. Ani pre teba a ani pre nás. Najlepšie bude keď odídeme odtiaľto. V Kanade žijeme už 18 rokov. Vrátime sa domov."

,,D-domov? Akože kam? Veď tu je náš domov. V Kanade. Mami náme tu všetko, ja a Cody školu, ty s ockom prácu. My tu máme priateľov a ja..... ja tu mám korčuľovanie."

,,Carrie, povedzme si pravdu. Na korčuľovanie si sa vykašlala odkedy si stretla Harryho. S Kate sa už nebavíš a pochybujem, že sa budeš chcieť vrátiť do školy, keď tam je veď vieš kto." Mama má pravdu, no odísť odtiaľto to neprichádzalo do úvahy.

,,Kam by sme šli?"

,,Do New Yourku."

,,Čo?! Veď to... to nemôžme! Je tu Harry a ja ho nemôžem opustiť. Teraz ma najviac potrebuje." Prechádzala som sa dokola po obývačke a myslela som na Harryho. Na to ako by sme ho tu nechali a ako by mu Garley ublížil. ,,Veď aj on tam bol so mnou. Aj jemu sa môže niečo stať."

,,Mysleli sme na to. Našli sme tam jednu skvelú súkromnú nemocnicu, ktorú mu zaplatíme samozrejme. Zajtra po transfúzii, ho hneď prevezú a my tam pôjdeme s ním. Máme tam dom, ktorý od smrti mojich rodičov nám ostal. Je krásny. Väčší ako tento so záhradou a bazénom." Jediné čo som bola schopná spraviť bolo kývnutie hlavou. Zastavila som sa, pozrela som sa na našich a šla som do svojej izby.
  Stále som tomu neverila, no nemohla som už nič spraviť, naši boli už rozhodnutí. V izbe som si sadla na posteľ a poobzerala som sa dookola. Táto izba bola pre mňa jediným útočiskom a bezpečným miestom, ktoré teraz opúšťam. V rohu som zbadala kufre opreté o stenu. Ešte chvíľu som si posedela a potom som sa šla baliť. V šatníku som si rozsvietila svetielko a z poličiek som pomaly začala brať oblečenie, ktoré som starostlivo ukladala do kufra.
Keď som do kufra uložila posledné tričko, zazispovala som ho a dala som pred dvere, kde som si už našla škatule. Vzala som ich ruky a hodila do izby.
,,Nechcem odtiaľto odísť!" Kričala som sa ľahla som si do postele, kde som sa rozplakala. A ani neviem ako som zaspala.

,,Carrie musíš vstať! Ideme do nemocnice, za Harrym." Budila ma mama. Otvorila som oči a pozrela som sa okolo seba. Bolo ráno. Moja izba bola takmer prázdna. Stôl, stolička, kreslo, knižnica, obrazy na stenách a fotky. Všetko bolo preč. Nejaké krabice ešte ležali na zemi aj s kuframi. Nepamätám si, že by som si zbalila celú izbu.

,,Mami.....kde... kde je všetko?" Pozrela som sa na ňu.

,,Nábytok už berú sťahovacie autá." Usmiala sa a pohladila mi hlavu.

,,Ale ja nechcem ísť!"

,,Carrie, znova robíš problémy? Myslela som, že včera sme sa už dohodli." Pozrela sa na mňa prísne.

,,Vy ste sa dohodli sami so sebou. Ja nikam nejdem!"

,,Ešte stále sa sem môžeš vrátiť. Keď pôjdeš na výšku."

,,Ale to sú ešte dva roky!"

,,No a? Nebudeme sa baviť už o tomto. Je rozhodnuté. A choď sa obliecť, lekári ťa už určite očakávajú. Budem ťa čakať v aute." Postavila sa a odišla. Naozaj. Akoby sa nič nedialo.
Protestovala by som, ale teraz nemôžem. Ide o Harryho a ja musím ísť ihneď za ním.

  Mama ma čakala v aute. Bola už netrpezlivá. Neustále si klopkala prstami po volante a mračila sa.

,,Bože som už tu! Môžeš ísť." Pripútala som sa a pozrela som sa v smere jazdy. No mama neštartovala.

,,Tak ideme alebo nie?" Otočila som sa k nej.

,,O chvíľu."

,,No super, tak ma nahánaš aby som si švihla a nakoniec ty budeš tá čo zdržuje. Super! Za ten čas čo tu budeme stáť som sa mohla lepšie namaľova!"

,,Carrie! Nemám náladu na tvoje pubertálne výkyvy, dobre. Proste musíme čakať."

,,Okej tak zatiaľ idem hore sa namaľovať."

,,Nikam nejdeš!" Jej ruka vyletela do vzduchu a silno chytila tú moju. Pokrčila som obočie a pozrela som sa na ruku.

,,Au, mami to bolí!" Zasyčala som na čo ma hneď pustila.

,,Prepáč. Ale....... Carrie nemôžme ísť za Harrym. Musíme súrne odísť."

,,Ako prosím?"

,,Pôjdeme rovno do New Yourku"

,,Tak toto v žiadnom prípade! Stačí, že mi prevraciaš život hore nohami len preto, že si sa rozhodla presťahovať. A teraz mi chceš vravieť aj to čo mám a čo nemám robiť?" Mama bola ticho. Zatínala zuby a neodpovedala. ,,Fajn!" Otvorila som dvere a chystala som sa výjsť z auta.

,,Počkaj. Musím ti niečo povedať." Kľučku som pustila a otočila som sa na mamu. ,,Pred osemnástimi rokmi, keď sme sa sťahovali do Kanady nám dom predaval....... Garley." Chcela som niečo povedať, no mama ma ihneď umlčala tým, že pokračovala. ,,Sťahovali sme sa práve vtedy, keď sme s tvojim otcom mali problémy. Neklapalo nám to a mysleli sme si, že sa to zlepší, keď úplne zmeníme prostredie. Začiatky boli ťažké. Ak mám byť presná, prvý rok. Nejako sme to nezvládali, bolo na nás toho priveľa a ja som sa zaplietla s Garleym. Mali sme spolu pomer, ale len jediný raz a ja som ostala hneď tehotná."

,,A šla si na potrat, pretože si nechcela aby sa to ocko dozvedel."

,,Nie. Nemala som na to srdce, aby som niečo také spravila. Povedala som tvojmu otcovi, že to je jeho dieťa. Vtedy to našu rodinu začalo pomaly utužovať a keď sa dieťatko narodilo, bolo to všetko ako predtým. S otcom sme mali dokonalý vzťah, problémy odišli a my sme boli šťastní." Nechápala som vlastným ušiam. Bola som prekvapená, že mama bola niekedy v živote schopná spraviť toto otckovi.

,,Takže mi chceš povedať, že... že Cody je Garleyho syn?" Mama sa nadýchla a skrivila tvár.

,,To nie on Carrie. Ty si Garlryho dcéra."

,,Prosím?"

Ahojte lásky moje. Takže predposledná časť je tu. Ostáva ešte Epilóg, na ktorý sa ja osobne veľmi teším♡♡♡ aj keď sa mi ťažko lúči s týmto príbehom, keďže som to písala pomerne dlho. Všetky postavy sa mi hlboko vryli do srdca, dúfam že aj vám.
Tak snáď sa vám kapitola páčila.
Všetkým vám za všetko ďakujem.
diuska01