Ľadový Bozk

11.Kapitola

Po skoro mesiaci som konečne šla do školy. Áno znie to hrozne, ale pravdupovediac by ste sa aj vy tešili, kebyže tri týzdne ste pripútaná na lôžku a nemôžete poriadne nič robiť. Zo začiatku sranda, no potom..... hrôza.
Kate som to ešte nepovedala. Má to byť prekvapenie, tak dúfam, že si nájde čas na mňa.
Išla som po schodoch rovno do triedy, keď zrazu zozvonilo, no musela som sa zastaviť aj na wecku.

,,Pššt! Nemôzeš byť taký hlučný." Povedal zo smiechom dievčenský hlas.
,,Ale prosím ťa, veď tu nikto nie je. Je hodina." Povedal hlas, ktorý tento raz patril chlapovi.
,,No dobre, ale rýchlo." Povedalo dievča a už som počula iba.... mhm no jak to povedať... vzdychy. Áno presne tak, na babských weckach. Vyšla som z kabínky a šla som si umyť ruky, keď tu druhá kabínka sa otvorila a z nej vyšla Kate a za ňou.......... Garley!

,,Carrie?" Zastala vystrašená Kate. ,,Čo.. čo ty tu robíš?"

,,Chodím sem do školy! Ale vyzerá to tak, že ty sem očividne chodíš po niečo iné." Povedala som s nechuťou v ústach. Bolo mi z nej zle! Ked si predstavím, že moja najlepšia kamoška spáva s mojím učiteľom úchylom, zdvíha sa mi žalúdok.

,,Carrie ono.... no proste nikomu to nepovedz, dobre?" Narúžovala sa, upravila si vlasy a stiahla sukňu. Odišla. Ja som ostala sama snažiac sa spamätať z toho, čo som pred chvíľou zistila. No nič, mohlo mi to dojsť skôr, veď tak strašne si ho zastávala.

Došla som do triedy asi 15 minút do konca hodiny. Ako inak mali sme algebru s Garleym! Ihneď ako som vošla do triedy som sa mu ani len nepozdravila a ani som sa na neho nepozrela.

,,Slečna Benettová, kde ste boli polovicu hodiny?" Spýtal sa ma, no ja som mu neodpovedala.

,,Dnes vás čakám po škole, nemôžem dovoliť, aby ste prepadli slečna Benettová." Povedal a zložil si z nosa okuliare, pričom si niečo zapísal na papier, ktorý mi potom priniesol.

,,Tuto máte látku, ktorú som vysvetľoval zatiaľ čo ste tu neboli." Podal mi papierik a odišiel. Prečítala som si slová, ktoré tam boli písané.
Neopováž sa niekomu povedať čo si dnes videla, inak za seba neručím!!!

To ma má akože vystrašiť? Pozrela som sa na neho s nenávisťou, vstala som a odišla domov. Tak nielen to s Harrym, na ktorého sa už mimochodom nehnevám, ale teraz ešte aj Kate. Zložila som sa a šla som do kuchyne, kde som si zo skrinky zobrala čokoládu a začala som ju jesť. Zapla som si telku a začala som pozerať rôzne programy, no nikde nič nebolo. Zazvnil zvonček a ja som sa zľakla. Do kelu! Veď naši by mali prísť až večer a Cody je v škole. Prišla som k dverám a otvorila som ich. Na môj údiv tam stál Harry.

,,Ahoj." Usmial sa.

,,Čo chceš?" Povedala som hnusne, čo som vo chvíli oľutovala.

,,Prišiel som sa rozlúčiť." Povedal. Ja som len odstúpila od dverí a pustila som ho dnu.

,,Rozlúčiť?" Spýtala som sa ho so strachom v hlase.

,,Áno, dnes som podpísal zmluvu s nórskym hokejovým tímom a dnes večer odlietam, tak som ťa len chcel ešte raz vidieť."

,,Na koľko?"

,,Dva roky."

,,Aha.... tak veľa štastia." Povedala som mu a neudržala, musela som ho aspoň objať. Silno som sa k nemu pritiskla a položila som hlavu na jeho hruď. Počula som mu byť srdce. On si ma tiež chytil a chvíľu sme tak boli. Začali mi stekať slzy jedna po druhej a ja som sa rýchlo odtiahla a otočila som sa mu chrbtom, aby nevidel, že plačem.

,,Prepáč, mám za sebou zlý deň, potrebovala som iba objatie." Vravela som stále otočená chrbtom. ,,Maj sa, nech sa ti darí." Povedala som mu a on odišiel so slovami: ,,Prepáč mi za všetko." A vtedy sa zavreli dvere.

Ahojte♡. Prepáčte že som dlhšie nič nepridala, no mám toho naozaj veľa. Školaaaa a opravovanie známok. Tak dúfam, že sa kapitolka páčila, poteší ma každý jeden vote alebo koment♡.
diuska01