Pred polnocou

2.

    Vošla som do kancelárie, zdvorilo sa pozdravila, zatvorila dvere a posadila sa. Na stole boli nejaké papiere, ktoré som mala vypísať. Meno, adresu, telefónne číslo, vek, vzdelanie a skúsenosti – prax. Výborne, znova som tu zbytočne. Papiere som však nevypisovala bez vyzvania. Až po chvíľke som zdvihla zrak od stola a prezrela si celú miestnosť. Bolo to úchvatné. Obrovské okná, od stropu až po zem. Krásny výhľad na celé mesto. Kancelária zariadená decentne ale sršal z nej luxus. Všetko malo svoje miesto. Nikde nebol len tak pohodený papier. Vlastne, bol. Vedľa odpadkového koša skrčené kancelárske papiere. Žeby tie, ktoré sú práve predo mnou? Ak sú pri koši, tak to znamená, že ich okamžite odmietol. Bolo ich tam dosť veľa.

 ,,Takže, povedzte mi niečo o sebe. Meno, odkiaľ ste a prečo sa uchádzate práve o túto prácu."
Čo si o sebe myslí? Nepodal mi ani ruku, dokonca sa neodlepil ani od okna a nepozrel sa na mňa. Fajn, keď je odmeraný on, tak potom...
,,Prosím Vás, hovorte. Mlčky si môžete posedieť aj doma."
,,Volám sa Simona Williamsová. Pochádzam odtiaľ z mesta." v tom ma ihneď stopol: ,,A máte anglické priezvisko?" Ok. Asi to chce viac do detailov.
,,Žila som kúsok od Londýna asi osemnásť rokov. Neskôr sme sa presťahovali sem a zostali tu."
,,Pokračujte..."
,,Skúsila som veľa pracovných ponúk, no nič ma nenadchlo viac ako práca v tomto hoteli."
,,Znova tá istá veta. Skúste niečo iné." a stál tam ako prikovaný. Niečo iné? Čo vlastne chce?
,,Fajn.Myslím, že by som sa sem hodila, pretože som veľmi komunikatívna. Veľmi radapracujem s ľuďmi a som im nápomocná. Rada zariaďujem rôzne veci,dokonca aj ich organizovanie by ma bavilo. Rýchlo sa učím novým veciama práca recepčnej v tomto hoteli by ma neskutočne bavila. Nemám žiadneskúsenosti, prax a dokonca ani vysokú školu, takže pochopím ak, ..."a vtedy sa konečne otočil. Vyzeral veľmi šokovane. Mala som pocit, že mi vynadá, čo tu hľadám, ak som nič nedosiahla. Mlčky kráčal oproti mne a čím bol bližšie, tým mi bola známejšia jeho tvár. Dokelu, veď to je ten hlúpy zazobanec z novín, ktoré som čítala. To on má na krku tie dlhy. No super. Mala som zmiešané pocity. Modlila som sa, nech zo seba vydá aspoň hlásku, hocičo, len nech nebude tak ticho.
,,S tým som sa ešte nestretol. Ak nemáte žiadne skúsenosti s prácou, myslíte si, že by ste prácu recepčnej tohto hotela zvládli?"
,,Nepochybujem o sebe. Trvám na tom, čo som Vám povedala."
,,Zaujímavé. Vypíšte prosím papiere, ktoré sú pred Vami."
Cítila som sa trápne. Nevedela som, kde sa mám pozerať, ako sa tváriť alebo čo viac povedať. Odrazu som na zlomok sekundy zabudla aj svoje meno. Vypísanie netrvalo dlho. Položila som pero na stôl, schválne trošku hlasnejšie aby vedel, že som s vypisovaním skončila a čakala som, čo sa bude diať.
,,Mysleli ste aj nato, že je tu zopár dní, kedy musíte pracovať naplno, teda pod nátlakom? Ako zvládate stresové situácie?"
,,Nepoddávam sa. Dokážem pracovať pod nátlakom."
,,Ako to viete, ak ste nikdy nepracovala?" opýtal sa. Zarazil ma touto otázkou. Mal pravdu. Odkiaľ by som to mala vedieť? Musela som niečo urgentne vymyslieť. Keby som premýšľala dlhšie, vyvolalo by to pochybnosti. Nemohla som si to dovoliť.
,,Nepotrebujem mať nato špeciálnu prax, aby som to vedela zhodnotiť. Veď najlepšie poznáme samých seba."
,,Netreba to brať na ľahkú váhu. Jedná sa o jeden z najznámejších hotelov. Ak nemáte pre mňa viac informácií, pohovor sa skončil. Pokiaľ ste zadali správne Vaše bydlisko, určite sa o priebehu a o výsledkoch výberového konania dozviete. Zatiaľ Vám ďakujem, slečna Williamsová."
,,Uvedomujem si, o akú prácu žiadam a uvedomujem si aj, čo všetko vyžaduje takáto práca. Ak by som na to nemala, verte, že teraz tu neplytvám Vašim časom a dokonca ani svojim. Ďakujem, dovidenia." Hrdo, pokojne a s malým úsmevom som sa postavila a kráčala preč. Zostaltrochu zaskočený. Konečne som vyliezla z tej hlúpej kanceláriea mohla sa nadýchať čerstvého vzduchu. Keď som si chcela z kabelkyvyloviť telefón, zistila som, že ju vlastne nemám. Zahanbená som sa otočilaa vracala naspäť dnu. Ten chlap, ktorý si sadol vedľa mňa tam ešte stálesedel a dvere do kancelárie boli stále otvorené.
,,Prepáčte, zabudla som si tu..."
,,Nič sa nestalo." skočil mi do reči a podal mi ju.
,,Zábudlivosť sa nehodí pre túto prácu." dodal štipľavo. To ma už naozaj vytočilo! Nechcela som robiť scény a ani kričať, ale neskutočne ma vytočil. Čo si o sebe ten idiot myslí?
,,Tak viete čo? Nestojím o túto prácu a pravdupovediac budem rada, ak Vaše povýšenecké správanie nebudem musieť trpieť deň čo deň! Ani Vaše peniaze mi nechýbajú. Som si istá, že tu boli oveľa väčšie pipky s vygumovanou hlavou, ktorým dáte prednosť." 
Keď som dohovorila, až potom som si všimla, ako na mňa civel s polo-úsmevom,sebavedomo a pokojne. Vytočilo ma to ešte viac, ale nechcela som už robiť ďalej divadlo, takže som sa otočila a odišla. Cestou domov som premýšľala,či som nebola príliš hysterická alebo či som to neprehnala. V podstate,bolo mi jasné, že to miesto už nedostanem, takže mi to mohlo byť fuk. Tešila som sa na kúpeľ a na nedopitú fľašu vína zo včerajšieho večera.