Pred polnocou

22.

Ďalší deň v práci bol hrozný. Michaela ma ihneď informovala, že Daniel je tu. Nabudúce si musím doniesť nejaké prášky na ukľudnenie.Vybalila som sa a Hana nás obe zavolala dozadu:
,,Tak, nové nariadenie. Od zajtra sú povinné uniformy. Nech sa páči. Vyskúšajte ich, keď tu skončíte a dajte mi vedieť, či vám netreba inéčíslo. Vďaka." a odišla. No výborne. Keď sme si narýchlo prezreli tie handry, skoro som sa povracala. No nič, dúfam, že na mne budú vyzerať schopne. Vrátili sme sa k práci. Dnes sme toho nemali veľa.

Keď sa mi konečne podarilo ponoriť sa do papierov, začula som krik a buchot. Jasné, Daniel. Netušila som, že dokáže svoje emócie takto prejaviť. Chvíľu bolo ticho a potom sme počuli už iba Hanin plač.
,,Čo sa tam, preboha, stalo?" opýtala sa ma zhrozene Miša. Čo som jej nato mala odpovedať? Presne som vedela, čo bolo vo veci, ale nemohla som jej to povedať. Všeobecne, oddiaľovanie bola moja silná stránka. Nič netušiac som pokrčila plecami a vrátila sa k práci. Prisahám, že neprešlo ani päť minút a Miša do mňa začala kopať a nenápadne ukazovať, že k nám ide Daniel:
,,Dobrý deň. Ako vám to ide?"
,,Dobrý deň, pán riaditeľ. Výborne." rýchlo mu odpovedala. Bolo to také vtipné, že som sa znova musela pousmiať.
,,A vy?" a obrátil sa ku mne. Nemusela som sa naň ho ani pozrieť, aby som vedela, že znova do mňa ostro zabodáva pohľad. Odkedy som so Šimonom, neskutočne mi to prekážalo a neznášala som ho zato ešte viac.
,,Ako povedala." a jemne som sa usmiala.
,,Rozhodla ste sa už?" opýtal sa. Sakra! A bolo to vonku. Chcela som to pred Michaelou na chvíľu utajiť, aby som stihla nájsť spôsob, ako jej to povedať a vypomstilo sa mi to. Mala som jej to povedať ihneď. Čo mi je vôbec po tom, ako to zoberie? Som poriadne hlúpa. Keď som sklopila pohľad, všimla som si, ako nás Miša prekvapene sleduje. Skoro si zabudla zatvoriť ústa.. Cítila som sa divne. Nepáčilo sa mi, čo so mnou robí ten život na Slovensku. Ľudia sú tu iní a ohľaduplnejší. V Anglicku sa nikto o nikoho nestará, každý si ide vlastný život a ľudia sa k sebe vôbec nesprávajú tak ako tu. Keď som tam žila, bola som necitlivá, starala som sa o seba a mala som iba jednu, naozaj najlepšiu kamarátku, ktorej som aj tak nehovorila všetko. Tak to tam skrátka fungovalo a funguje. Zvykla som si na taký život a mala som menej starostí. Bola som pokojnejšia a – vyznie to čudne – šťastnejšia. Napokon som sa v duchu naštvala a znova som sa na sekundu vrátila k starým návykom:
,,Beriem to." vyletelo to zo mňa. Povedala som to naozaj hnusne. Poriadne ma to zamrzelo, ale čo som mala robiť? A potom ma znova premohol ten hlúpy pocit, ako zareaguje Miša. Neviem prečo, ale aj keď mi posledné dni poriadne liezla na nervy, asi som ju mala rada, keď ma to tak trápilo.
,,Super." povedal a celý natešený odišiel do svojej kancelárie. Miša chvíľu mlčala, takže to bolo na mne: ,,Chcela som ti to povedať..." a okamžite ma prerušila:
,,Kedy?!" vyskočila.
,,Neviem. Prepáč."
,,Na aké miesto?"
,,Hanine."
,,Ideš po ňom."
,,Šibe ti? Vôbec po ňom nejdem! Ako to môžeš povedať?!"
,,Takže, teraz budeš moja šéfka? Myslela som, že sme kamarátky!"
,,Veď sme!"
,,Áno? A ako si to predstavuješ? Budeš moja šéfka, preboha! Budeš ma riadiť a neustále kontrolovať! Nechápem, ako si môžeš myslieť, že to bude fungovať!"
,,Vieš, že potrebujem peniaze. Vieš, prečo som to prijala."
,,Myslela som si, že ti nejde len o prachy." sklamane odpovedala.
,,Miši, ..."
,,To je fuk. Nehovor už radšej nič." Počúvla som ju. Odvtedy sa čas neskutočne vliekol. Zopárkrát mi zavolal Šimon, trochu ma rozveselil a po skončení ma prišiel počkať k hotelu. Cestou do kaviarne so mu porozprávala o svojom dni a vyrozprávala som mu ceý príbeh o Miši. V podstate, nebolo tam čo rozprávať... Šimon z nej bol čím ďalej, tým viac v údive a nakoniec povedal, že to ona sa nezachovala dobre a ako správna kamarátka. Trochu ma upokojil, ale aj tak ma to trápilo. Posraté Slovensko.
Keď sme vyšli z kaviarne, Šimon ma zaviedol na parkovisko, vytiahol kľúč a stlačil gombík. Stála som pred BMW, ktoré sa na Šimonove stlačenie odomklo.
,,To čo má byť?" zostala som stáť ako obarená.
,,Spravil som nám radosť."
,,BMW?"
,,Simona, zatvor si tie ústa. Vyzerá to dosť čudne a ľudia na nás zazerajú." a nemohol sa zdržať smiechu. Nemohla som uveriť, že si kúpil BMW. Keď som sa nad tým však zamyslela, zarábal perfektne, takže nebol problém ušetriť na auto. Dosť ušetril už len tým, kde býva.
,,Povieš mi k tomu niečo?" a stále sa smial.
,,Som mimo! Poď ma previezť." a ťahala som ho do auta.