Pred polnocou

34.

Bolo mi jasné, že spanie na gauči, ktorý je dosť miniatúrny aj pre jedného nemá žiaden význam, no aj napriek tomu sme sa tam nasačkovali. Nevydržalo nám to však dlho. Akonáhle sme zaspali, začali sme sa prehadzovať. Čo sa týka mňa, veľmi v noci kopem, vraj. Povedal mi to raz Šimon, keď sa zobudil s modrinou na píšťale. Môžem zato? Keď som sa otáčala na druhú stranu, poriadne so mnou spadlo na zem. Našťastie, stolík som posunula predtým, než som si ľahla večer k Šimonovi. Keby som to nespravila, neviem, či by sa môj pád zaobišiel bez rán. Šimon sa hneď zobudil a ja som začala skuvíňať.
,,Nejedz viac, prosím ťa." povzdychol si.
,,Debil! Zabolelo to!" a začala som sa smiať. Neskôr sa rozosmial aj on a tak sme si peknú chvíľku posedeli a zasmiali sa. Nakoniec Šimon zavelil, že už by sme si vážne mali ísť ľahnúť, pretože zajtra nevstanem do práce. Nestihla som mu ani povedať o svojom dni, respektíve, o stretnutí s Ankou. Keď som zaspávala, premýšľala som nad ňou. Čo asi robí? Keď som sa zamyslela viac, dosť hlúpa otázka. Bolo pol jednej, takže predpokladám, že spí... pokiaľ sa tam nežúruje, to by už bolo o inom. Staré babky by žúrovali? Viete si predstaviť poriadnu žúrku s alkoholom, gumennými cukríkmi, hudbou alebo repom, ktorý práve teraz vo svete beží a ako sa naň rozbíjajú seniori v penzióne? To by bol teda nárez! Až som sa jemne zasmiala nad tou predstavou. Čo ma to za somariny napadajú? Už by som fakt mala ísť spať.

Na ďalšie ráno bol v práci pokoj. Aspoň kým sa nevrátil z obedu Daniel s Michaelou. Odpadnem! Oni boli spolu na obed! Žeby to už bolo oficiálne?
,,Mám hotové tie papiere?" vytrhol ma z myšlienok Daniel. Dnes bol akýsi iný, nesvoj. Asi som aj tušila, čo je vo veci a preto som sa v duchu posmievala.
,,Sú na vašom stole."
,,Ďakujem, ste skvelá." a zmizol vo dverách svojej kancelárie. Moje dvere boli pootvorené, takže Michaela to určite započula. Samozrejme, že áno. Svedčil o tom jej nenávistný pohľad. Ja som sa len pousmiala a venovala sa ďalej svojej práci.
,,Simona!" zavolal na mňa Daniel. Poslušne som dokráčala do jeho kanclu, poslušne som zaklopala a skromne som vošla.
,,Áno?"
,,Vysvetli mi, prosím ťa, túto sťažnosť. Ako je možné, že v izbe číslo dvadsaťtri nemali čisté uteráky?"
,,Prepáčte, ale ja nie som chyžná."
,,Mali by ste byť oboznámená s niečim takým, alebo nie? Myslím, že ste si mali zavolať dotyčnú, ktorá mala v ten deň na starosti upratovanie tejto izby a prekonzultovať to." hovoril. Sakra, naozaj som nato zabudla. Ako som mala?
,,Nie je normálne, aby som sa ja zaoberal takýmito vecami! Nabudúce, prosím, použite hlavu."
,,V poriadku. Ospravedlňujem sa." a hodila som naň ho nenávistný pohľad.
,,Toto odneste na recepciu, nech to popodpisuje a doneste mi to naspäť." prikázal. To má robiť Michaela! – pomyslela som si. Asi sa tu menia pravidlá odkedy mu rozťahuje nohy.
,,Máš to podpísať."
,,Došlo mi to, neboj sa." odpovedala arogantne. Chvíľku som čakala kým podpisovala papiere a obzerala si svoje staré miesto. Keď mi papiere podala, hlúpo sa usmiala:
,,Si fakt trápna." povedala som. Nezniesla som jej tvár a jej povýšenecký výraz, akým mi odovzdávala tie papiere. Bola ticho a stále sa priblblo usmievala. Ja som si odkráčala ako namyslená pipka na čiernych lodičkách, až mne bolo trápne. Vošla som k Danielovi, ktorý ma okamžite upozornil, aby som za sebou zatvorila dvere. Papiere som mu podala a čakala, čo viac odo mňa chce:
,,Ako je to medzi tebou a Michaelou?"
,,Ako je to medzi tebou a Michaelou?" zopakovala som mu tú istú otázku. Nevidela som dôvod spovedať sa mu o svojom súkromí. Boli sme v práci, takže keď chcel vedieť niečo z môjho súkromia, mala som nárok vedieť aj ja niečo z jeho súkromia. Ak by som príliš premýšľala nad odpoveďou, nespýtala by som sa to, pretože by som sa bála jeho reakcie, ale tentokrát to zo mňa fakt nekontrolovateľne vyletelo. Dosť ho to zaskočilo. Pero položil na stôl, upravil si sako a košeľu, vstal a šibalsky sa usmial:
,,Páči sa mi, že si odvážna a neposlušná." povedal a stál opretý o stôl oproti mne a zabodával do mňa jeho gaštanové oči. Mala som už voči nemu imunitu. Hnusil sa mi, odkedy som vedela, že chrápe s Mišou. Aj keď som s Mišou už nevychádzala, hnevalo ma, že je s ňou len preto.
,,Prosím?" opýtala som sa.
,,Počula si." odpovedal. Pokojne, flegmaticky a s jemným úsmevom. To nemyslí vážne... Ruky som si založila a okuliare si dala hore.
,,Daj si ich späť na oči. Pristanú ti." a vedela som, čo ten jeho pohľad znamená.
,,Potrebuješ ešte niečo?"
,,Odpoveď na otázku, ktorú som sa ťa opýtal."
,,Nie som povinná hovoriť ti veci zo svojho súkromia."
,,Prosím ťa, tá vec medzi vami nie je žiadne súkromie."
,,Nerozprávame sa. Je poriadna hlupaňa, že s tebou spí." Tak a bolo to vonku. Všetko, čo som si myslela som mu vysypala.
,,Taktiež nato nie som hrdý, ale nie je zas až taká zlá." a stále mal na tvári ten hlúpy úsmev.
,,To nemyslíš vážne! Sklapni!" zhrozila som sa. Odišiel od stola a kráčal ku mne. Bol pri mne tak blízko, že som cítila jeho konček nosa na svojom čele.
,,Nepáči sa ti to takto?"
,,Čo?"
,,Porozprávala mi o tebe. Ani si nevieš predstaviť, čo s ňou spraví jeden sex so mnou. Ihneď mi všetko vyklopí."
,,Ty idiot!"
,,Pšt. Takto by sa nemala správať sekretárka k riaditeľovi, nemyslíš?"
,,Takto by sa nemal správať riaditeľ k podriadeným!"
,,Buď ticho, ak jej nechceš vysvetľovať..."
,,Je mi to fuk. Vypadni odo mňa." snažila som sa ho odohnať.
,,Si hlúpa. Nikdy v živote si nepracovala a nikdy v živote si neštudovala. Kde ťa zoberú do práce? Nikde. Ja som ťa zobral a celkom ti to ide. Nenúť ma to ľutovať. Buď ticho a pekne ma počúvaj." hovoril. Potom mi jednou rukou prešiel po boku až dozadu nad zadok a ja som sa strhla. Striaslo ma od predstavy, kde tie ruky dával tej hlúpej krave. Fuj. Chytila som mu ruku, aby ju zo mňa dal dole, ale mal taký silný stisk, že nato moja sila jednoducho nestačila. Hodil si ma k stolu a natlačil sa na mňa zozadu.