Pred polnocou

19. - ŠIMON

    V ten večer mi pri nej nič nechýbalo. Cítil som sa konečne kompletný. Cítil som sa neopísateľne skvelo, akoby som sa vznášal v oblakoch. Ona sa stala stredom môjho vesmíru. Ona bola tá, pre ktorú môj život začal mať konečne zmysel. Bol som šťastný. Tak naozaj úprimne šťastný. Získal som si ju. Cítil som sa ako šampión, až mi z toho bolo smiešno. Po byte som behal natešený, ako malé decko. Nevedel som sa dočkať, kedy ju konečne uvidím. Počítal som posledné minúty a prisahám, že aj sekundy, kedy už konečne bude doma.
Keď sa vracala z práce, kúpil som nám kebab s hranolkami a bylinkovým dresingom a v pokoji sme si to vychutnali u nej doma. Bola šťastná. Vedel som, že ten úsmev na jej tvári nie je faloš.
Vyfajčili sme zopár cigariet, perfektne sa porozprávali a keď mi povedala o svojom šéfovi a o tom, čo jej ponúkol, nejako sa mi to nezdalo. Nechcel som byť hnusný a preto som jej to ani nepovedal, ale prečo by riaditeľ luxusného hotela chcel na pozíciu sekretárky zamestnať dievča z recepcie bez vysokej školy, bez skúseností, bez toho, aby vedela nejaký cudzí jazyk a ... Nezdalo sa mi to. Bolo to strašne čudné ale Simona sa tešila. Mohla si zarobiť oveľa viac ako teraz. Nechcel som jej to kaziť a predovšetkým, nechcel som ostať za žiarlivca hneď na začiatku všetkého. Všetko by sa tým dosralo a ona by možno znova cúvla. Nemohol som jej na to povedať nič, takže som iba mlčky sedel, rozplýval sa nad tým, aká je nadšená nad – možno – novou prácou a užíval si dobrej nálady, ktorá z nej sršala. Mala obavy, čo povie Michaele, keď ona je tým ich šéfom vraj úplne zaujatá, ale išlo o Simonine šťastie. Naučila sa po tom všetkom pozerať najprv sama na seba a až potom na ostatných, začo som bol aj celkom rád, ale nevedel som si to tak úplne predstaviť v našom vzťahu, ak bude stále pozerať na seba a nie aj na mňa. Je priskoro niečo také riešiť. Vypustil som to z hlavy a spoločne sme si užívali zvyšok dňa.