Pred polnocou

28.

O niekoľko dní po tom incidente som sa ozvala Hane. Zaujímalo ma, či sa už cíti lepšie. Môj telefonát ju prekvapil, ale myslím, že jej to padlo vhod. Musím sa priznať, že som to tak celkom nerobila s tým úmyslom, skôr som chcela vedieť dôvod toho všetkého, aj keď mi bolo jasné, že mi to hneď nepovie. Napokon som ju presvedčila na kávu a autom som ju vyzdvihla. V kaviarni som skoro zaspávala. Nepovedala ani slovko o tom, prečo sa Daniel tak zachoval.
Ivana mi vravela, aby som kašľala nato a pozerala hlavne na seba. Nechcela som byť taká sebecká, ale vzhľadom k tomu, aká som bola, kým som pospoznávala týchto ľudí, byť chladnou bolo to najlepšie, čo som vedela naozaj na jednotku. O nikoho som sa nezaujímala a keď sa mi ušiel výsmech, osočovanie alebo iné krivé pohľady, nikdy som to neriešila a naozaj mi to bolo totálne fuk. Nepáčilo sa mi, že ľudia a štýl života ma podvedome zmenili. Všetko sa tým skomplikovalo.
,,Poďme už. Doma toho musím ešte veľa stihnúť." povedala.
Doma som si nachystala horúci kúpeľ a zapla si videohovor so Šimonom. Ukazoval mi fotky, hovoril mi o tom, ako je tam krásne a žiadal ma, aby som za ním prišla. Čím dlhšie bol preč, tým viac sa mi komplikoval život. Štastie ma znova akosi opustilo, už som sa necítila byť taká naplnená a aj keď Ivana bola mojou pravou rukou, cítila som sa sama.
Na druhý deň ráno ma zobudila poštárka a priniesla nejaké šeky a listy. Podpísala som jej prevzatie, hodila som to na stôl do obývačky a znova som zaľahla. Musela som zaspať, pretože ma silným buchotom zobudila moja spolubývajúca. Zo svojho brloha som vyliezla ako úplný chudák a docupitala som do kúpeľne. Potom som sa najedla a začala som otvárať poštu, pre ktorú som sa ráno tak skoro zobudila. Samozrejme, ďalšie výdavky. Točila sa mi hlava z toho, čo všetko som musela poplatiť. Posledná na stole ležala biela obálka a na nej moje meno, adresa a známka. Snáď ma nevyhodili z roboty – zavtipkovala som. Inštiktívne som ju otočila do lúčov ranného slnka ale nebolo vidno, čo je vo vnútri. Otvorila som ju a našla som tam další biely papierik. Niečo vňom bolo zabalené. Keď som to odbaľovala, postupne mi začalo dochádzať, že je to letenka. Letenka na Cyprus. Letenka za Šimonom! Nemohla som uveriť, že mi to zaplatil a že odletím za ním. Začala som vrieskať po dome, Amis sa trochu zľakol a Ivana nechápavo zazerala a smiala sa. Keď som jej to oznámila, tešila sa so mnou. Prešlo ju to, keď si uvedomila, že tu bude na týždeň sama. Keď sme sa upokojili, zapózovala som na fotku, kde som v ruke držala letenku a usmievala sa od ucha po ucho. Dopísala som tam, že ho strašne ľúbim, že to nemusel robiť a tak. Keď mi však pomaly začínalo dochádzať, čo všetko musím vybaviť a čím všetkým musím prejsť, zmocnila sa ma panika. Ako to zvládne Ivana? A čo Amis? Uvoľnia ma z práce? Ako sa sama dostanem na letisko? Čo keď sa nebudem vedieť pridlho zorientovať a zmeškám let? Ako sa tam dohovorím a ako odovzdám kufor? Ako si ho potom nájdem? A vôbec, nájdem medzi toľkými ľuďmi Šimona?
,,Preboha, Sima. Vezmem si tabuľu a napíšem na ňu tvoje meno. Budem s ňou pobehovať po letisku a hľadať ťa."
,,Ty, počúvaj. To nie je zlý nápad!" a zjavila sa mi malinká iskierka v očiach, že to spraví a ja budem zachránená.
,,To nemyslíš vážne." a začal sa smiať.
,,Myslela som to vážne. Čo tam po tom, či to je trápne alebo nie? Ide mi predsa o krk!" vtipkovala som. 
    S príchodom ďalšieho týždňa som si začala kupovaťpotrebné veci, začala som sa pomaly baliť a strach sa rapídne stupňoval.Nedokázala som to nijako ovplyvniť. Ivana mi statočne pomáhala, ale častokrátto dopadlo komicky. Šimon ma znervózňoval rečami, ako strašne sa teší a vravelaj, čo na sebe bude mať oblečené, aby som ho ľahšie spoznala, keďže na tabuľkus mojim menom nepristúpil. Škoda.