Pred polnocou

37.

Doma ma čakala neskutočne príjemná večera. Bola som rada, že som ho neoklamala. Jeho spoločnosť mi spravila dobre.
,,Ako si sa dnes mala? Ako sa má teta Anka? Alebo, babka Anka? Nikdy neviem, ako ju volať."
,,Myslím, že teta je v pohode. Má sa fajn."
,,Len toľko mi povieš?" opýtal sa. Musela som sa správať tak, aby sa ma nevypytoval, čo sa stalo. V podstate, keď sa nad tým teraz zamýšľam, načo som skrývala svoje emócie? On a Ivana boli jediní, ktorí o mne vedeli všetko a ešte ani raz sa nestalo, aby sa na mňa vykašľali alebo nepodporili v niečom. Nebolo to fér voči nim. Uvedomovala som si to, ale nedalo sa s tým príliš dlho bojovať. Aj tak vyhralo moje staré ja, ktoré nikdy nehovorilo o tom, ako sa má Simona vo vnútri. Dôležité bolo, aby každý vedel, že som šťastná a že ma nič nerozhodí. Vtedy sa ľudia nepýtajú. Jedine vtedy ľudia nevyzvedajú.
,,V podstate, aj s ňou som preberala našu svadbu a veci, ktoré nepotrebuješ vedieť." a šibalsky som sa naňho usmiala.
,,Dobre, dobre." zasmial sa aj on. Spolu sme kuchyňu upratali, ja som si išla dať horúci kúpeľ, doň som si vzala dobrú knihu od mojej najobľúbenejšej autorky a symbolicky si zapálila jednu sviečku. Keď ma Šimon videl, doniesol mi pohár bieleho vína, pohladkal ma po vlasoch a povedal, aby som sa neutopila. Je to poklad. Každých desať minút som si musela dopúšťať horúcu vodu, pretože mi začínala byť zima. Šimon sa hral s Amisom a keď som z vane vyliezla, chceli, aby som sa hrala s nimi aj ja. Takto mi zbehol ďalší deň a vlastne všetky ďalšie dni. Čo ma trápilo bolo to, že som sa dosť dlho neozvala tete a dosť dlho ani ona mne. Musela som sa prekonať. Musela som jej zavolať, alebo tam aspoň zájsť. Áno, zájdem tam. Zoberiem jej nejaký obed a prekvapím ju. Čo by sa stalo, keby som nám obom kúpila kebab? Ešte som ju nevidela, aby niečo také zjedla. Mala by to ochutnať. Kúpila som nám teda kebab do boxov a vyrazila za ňou.
,,Čo si robila taký dlhý čas? Dúfam, že sa na mňa nehneváš pre niečo." starala sa. Nemohla som ju tak trápiť ďalej. Sľúbila som jej teda, že keď ochutná toto božské jedlo, porozprávam jej o tom, ak má toľko času a veľa energie. Súhlasila. Prvé sústo napichla neisto, ale keď jej čuchové bunky zaregistrovali vôňu a chuťové poháriky chuť, nevedela sa ho nabažiť. Bolo nám z toho obom smiešno. Chutilo jej! Chápete? Babka jedla kebab! A ešte z boxu! Veľmi sme sa na tom zabávali a musela som si ju odfotiť, aby mi Šimon uveril. Spravili sme si zopár fotiek a ja som sa to nevedomky snažila odďaľovať. Bola to moja najlepšia schopnosť – oddiaľovanie vecí. Sama som si povedala dosť a začala rozprávať. Teta počúvala a chápavo prikyvovala. Chytila mi ruku a hladkala ju. Viete, ako to robia babky vnúčatkám. Chytia vám ruku a s druhou vás po nej hladkajú. Bolo to príjemné, utešujúce a upokojujúce. Keď som videla, s akým záujmom ma počúva a ako so mnou preciťuje každučké slovo, vtedy som vedela, vtedy som si bola istá, že najhoršie je za mnou a že ma má rada takú aká som. Vedela som, že ma neodvrhne len tak. Pochopila ma. Ľútosť nebolo to, čo som potrebovala. Chcela som len, aby ma pochopila.
,,Takže o svojich rodičoch nič nevieš?" opýtala sa opatrne, aby sa ma nedotkla. Vycítila som, ako opatrne hovorila každé slovo a sledovala pri tom moju reakciu na ne.
,,Nie." skleslo som odpovedala.
,,Nesnažila si sa to zmeniť?"
,,Zo začiatku áno, ale po slovách, aké vyšli z otcových úst a po maminej reakcii na ne... nie. Nechcela som to zmeniť a ani nechcem. Toto sa nerobí. Toto normálny rodič nikdy nepovie svojej dcére."
,,Chápem, zlatíčko, ale čo keď teraz naozaj potrebujú tvoju pomoc?"
,,Nepotrebujú."
,,Ak sa o tom nechceš rozprávať, tak nemusíme."
,,Prosím, aspoň nie dnes." Teta sa usmiala a odpovedala: ,,Máš tu mňa. Som tu kedykoľvek pre teba." a pobozkala ma na čelo. Tak nežne, milujúco. Žasla som. Zdrevenela som a ostala som v úžase. Odrazu mi nevedomky vypadla slza a hodila som sa jej do náručia.
,,Simonka?"
,,Áno?"
,,Bolo to najúžasnejšie a zároveň najodpornejšie mastné jedlo, aké som kedy jedla!" a veľmi sme sa rozosmiali.
,,Dúfam, že som z vás nespravila závislú. Je to veľmi návykové jedlo."
,,Ešte zopár takých a určite bude problém."
,,Nuž, treba si dávať pozor na kilá."
,,Áno, ale, nikdy nie je neskoro začať cvičiť." povedala a dodala: ,,Posilňovne sú k dispozícií."
,,To nemyslíte vážne! Vy by ste sa dali na posilňovňu?"
,,V starom tele mladý duch. Ľudia, teda seniori akoja búrajú stereotypy." a rozosmiali sme sa.