Pred polnocou

9.

    Ráno bolo najodpornejšie za posledné dni. Dôkladne som si spravila rannú hygienu, starostlivo naniesla mejkap, upravila obočie, zvýraznila oči, pery a lícne kosti – aj keď moja tvár bola taká bacuľatá, že nebolo vidno ani náznak lícnych kostí – a zvyšok procedúry ukončila kilom voňavky.
Stále mám pocit, že vôbec nevoniam. Nikdy sa necítim. Vraj to je dobré, pretože ak sa cítiš, tak to znamená, že si priveľmi navoňaná ale proste pre môj dobrý pocit si potrebujem byť istá, že mám viac ako polovicu voňavky na sebe. (Nemyslím to doslovne, samozrejme.)
Pred hotelom som sa stretla s Miškou a spoločne sme vošli do hotela. Na tých školeniach nám ukázala, kam sa môžeme zložiť a kde je miestnosť vyhradená pre nás, takže sme išli na istotu. Vymenili sme sa s dvoma dievčatami, ktoré odchádzali po nočnej totálne zničené. Nečudujem sa im. Onedlho si tým prejdem aj ja. Zložili sme si veci a usadili sa v kreslách. Hana nás prišla skontrolovať a keďže sme boli oboznámené aj s tou najmenšou drobnosťou, odišla od nás plniť si svoje povinnosti.

,,Dúfam, že s tým nie som otravná, ale Daniela som nevidela večnosť. Kde môže byť?"
,,Neboj sa, je začiatok týždňa. Iste sa tu ukáže." upokojila som ju. Čo na ňom vidí?
,,Snáď máš pravdu."
,,Spravíme si kávu, čo povieš?" navrhla som. Michaela súhlasila a tak som odišla dozadu do nášho útočišťa zapnúť kávovar, aby sa už nahrial. Dokonca, Hana nám ukázala aj to, ako obsluhovať stroj na kávu. Pokojne sme si užívali – zatiaľ pokojný – deň a rozprávali sa o všetkom možnom. Ak sem tam niekto prebehol, snažili sme sa dívať do papierov, akože sme veľmi pohrúžené do práce. 

Počas dňa pricupkalo zopár ľudí pre kľúče od izby alebo kľúč vrátili, poskytli sme zopár informácií, kde sa tu čo nachádza a kedy a kde sa podávajú raňajky, obed alebo večera. Na obed sme mali jedno odtiaľ z reštaurácie. Varili fantasticky. Všetko bolo teplučké a neskutočne chutné. Najedli sme sa do prasknutia. Upratovacia čata to od nás prišla zobrať a my sme ďalej fungovali. Bola to taká pokojná práca. Nič lepšie som si nemohla želať. Bola som v tichu, v čistote a pri styku s ľuďmi. Bola som obslúžená a konečne som sa cítila byť užitočná! Pracovná doba sa končila o štvrtej. Zrejme mali dosť dievčat nato, aby sme sa tu striedali. Michaela bola z práce unesená oveľa viac ako ja, až som mala pocit, že si tú prácu absolútne nevážim ale práve naopak! Vážila som si ju. Šimon ma ihneď spovedal, ako sa mi darí, či sa mi to zatiaľ páči a či sú ku mne milí.
,,Ako vidím, s tými chlapmi si mi zaklamala!" oslovila ma Michaela.
,,Čože? Prečo?" dosť nechápavo som sa zamračila ale presne som vedela, o čom hovorí. Videla ma vypisovať si s ním. Prečo to každý berie hneď ako nejaký objav alebo čo. To nemôžem byť s chlapom obyčajná kamarátka? Môj vnútorný hlas mi odpovedal takmer okamžite: Nie. Hm, super; pomyslela som si. Vedela som, že odpovedi sa nevyhnem, takže som ju uviedla do diania, kto je Šimon. 

Deň ubehol dosť rýchlo a som strašne šťastná, že tam bola Miša so mnou, pretože sama by som to nezvládla a zakopala sa pod zem od nudy hneď prvý deň. Miša potom ešte nariekala, že Daniel sa predsa len neukázal a že je z toho trochu vyvedená z miery. Aj mňa celkom zaujímalo, kde trčí ale nie na toľko, aby som mala problém zaspať.
Keď som odchádzala domov, stretla som Dávida, ako si vykračuje domov. Napadlo mi, že sa k nemu pripojím ale rozmyslela som si to a radšej išla inou cestou. Medzitým som stihla vyriešiť hovor s Ivanou a bojovala som asi polhodinu so stupidnou poštovou schránkou dolu v bytovke. Stále do tej malej schránky natrepú časopisy a ne ostatnú poštu buď nie je miesto alebo je jednoducho tak zdusená a stlačená, že mám problém potom rozlúštiť, čo tam píšu.

V byte bolo tak dusno. Kompletne som ho muselaprevetrať. Z práce som došla celkom unavená a s boľavým zadkom.Asi si nato musím začať zvykať. Zvyšok večera som strávila robením poriadku a čítanímknihy s čajom v ruke. Večer nasledovala sprcha a odpadla somihneď, ako som uvidela posteľ. Nechápala som, z čoho som mohla byť takávyčerpaná. Asi z toho nič - nerobenia dnes.