Pred polnocou

15.

,,To čo bolo včera?" zobudila sa Miša.
,,To bol alkohol." ubolene som odpovedala. Neskutočne ma bolela hlava. Ešte sme si chvíľu poležali, porozprávali sme sa a nakoniec vstali a išli jesť.
,,Dúfam, že ste to včera nerobili na posteli vedľa mňa." povedala s chichotom. No, fakt vtipné. Nasilu som sa usmiala a venovala sa príprave jedla. Modlila som sa, aby sme už dojedli a aby som tu bola znova sama. Zdržala sa ešte chvíľku, ale hneď ako si začala baliť veci, čas zbehol ako voda. Poďakovala sa a neuniklo jej ani to, že si to proste musíme zopakovať. Odišla. Trošku som to neskôr ľutovala, pretože sa mi vrátili myšlienky znova na včerajší večer. Potrebovala som to dostať z hlavy. Potom mi napadlo, že som sa už strašne dlho neozvala Ivane. Bude poriadne zúriť!
,,Ahooj." pozdravila som sa.
,,Pekná si ty kamarátka!" neuniklo jej. Ihneď na mňa spustila tok výčitiek a keď sa vyhovorila, konečne ma pustila k slovu. V rýchlosti som jej vysvetlila, ako sa veci majú a dohodli sme sa, že pôjdeme večer niekam na koktail. Iba my dve. Vôbec sa mi nikam nechcelo a najradšej by som ju zavolala k sebe domov, ale upratovať to všetko a ešte by ma mohol prekvapiť návštevou aj Šimon, o ktorom vlastne ani neviem, či žije. Možno by nebolo zlé ozvať sa mu, ale prečo by sa nemohol ozvať on mne ? Zaspala som.

,,Tak rozprávaj všetko, prosím ťa." vyzvala ma Ivana. Začala som hovoriť celý príbeh, odkedy sme sa nevideli. Vedela už všetko o tom, ako ma Daniel pristihol polonahú, iba v župane, o celej tej veci so Šimonom, o mojej práci a aj o Michaele. Bola prekvapená. Chvíľočku trvalo, kým mi nato niečo povie, ale nakoniec prehovorila. Podávala mi všelijaké možné rady do budúcna a bola zo mňa – sklamaná? – prekvapená, že sa nezaujímam o mužov. Čo som mala robiť? Nemohla som to ovplyvniť.
Bolo mi strašne divne, keď som od nej došla domov. Zase som začala nevedomky premýšľať o Šimonovi. Čo keď sa mi naozaj páči? Čo keď k nemu niečo začínam cítiť? Mala by som sa mu ozvať. Nedokázala som premôcť ten vnútorný hlas, ktorý priam kričal, aby som mu aspoň napísala. Neviem prečo, ale strašne som sa hanbila. Napísala som mu trápnu SMS, či je všetko v poriadku. Odpísal až po zopár minútach a aj to len obyčajné – áno. Nič viac. Čo som zbabrala? Nevedela som už, čo mám robiť. Napadlo mi, že nachvíľu odskočím k nemu do bytu, ale ihneď som to vyhodila z hlavy. Som unavená, nevyspatá a potrebujem byť sama aspoň jeden večer. Keďže som s Ivanou išla von už o šiestej, teraz bolo len deväť hodín a ja som si mohla pokojne ľahnúť do postele a venovať sa sebe. Konečne samá sebe. Pozerala som nejaký trápny romantický film, pri ktorom som sa neskutočne rozplakala a nakoniec nachvíľu zaspala. Zobudila som sa na SMS od Šimona s textom:

Simi, chcem, aby si vedela, že si úžasnédievča. 
Som tu kedykoľvek pre teba. 
Včerajšok bol super. 
Dúfam, že takýto večer nebol posledný. 
Mám ťa veľmi rád. 
Dobrú noc. :) 

    Čo sommu nato mala asi odpísať? Nakoniec som mu odpísala až neskoro v noci, žeho mám tiež rada a že určite nebol posledný. Nechcela som si namýšľať, žeby ma chcel za priateľku. Musela som rýchlo zaspať, aby som sa vyhla myšlienkamnaň ho. 
Ráno som sa zobudila na zvoniaci telefón. Volal mi Šimon a pozval ma k sebe na obed. Povedala som mu, že prídem. Nechápem, ako to mohlo zo mňa ihneď vyletieť. Keď som sa však postavila na nohy, vedela som prečo. Nezvládla by som stáť pri sporáku dlhšie ako päť minút. To bol čas, kedy som si pripravila raňajky. Na obed sme mali typickú nedeľňajšiu polievku a druhé jedlo spravil nejaké talianske jedlo. Myslím, že to bolo talianske. Celkom mi to chutilo. Musela som ho pochváliť. Pomohla som mu upratať a dali sme si kávu. Cítila som sa v jeho blízkosti fajn, ale vo vnútri som nebola úplne pokojná. Neviem, čo mi chýbalo. Neviem, čo to bol za pocit. Netuším, prečo vo mne bol ten pocit. Ako som sa ho mala zbaviť? Veď predsa, nič mi pri ňom nechýbalo. Bol veľmi dobrý kamarát a stále sme sa spolu nasmiali. Nič mi nechýbalo, ale stále to vo mne bolo. Pokúsila som sa nato nemyslieť a ďalej sa mu venovala.