Pred polnocou

11.

    Ďalší deň v práci bol celkom frmol. Mnohým končilo ubytovanie a mnohí zasa prichádzali. Museli sme povybavovať veľa telefonátov a veľa papierov. Hana bola dnes znova celý deň na nohách. Celý deň mala obuté čierne vysoké lodičky. Doteraz nechápem, ako v nich môže fungovať celý deň. Mňa by už tak boleli nohy, že by som ich vyhodila von oknom z kancelárie. Pravdepodobne si už zvykla a podľa mňa to bol presne jej štýl. Tenisky mi k nej vôbec nepasovali. Páčilo sa mi, keď sa ženy takto obliekali, ale sama by som si asi netrúfla každý deň chodiť takto. No nič, možno keď si poriadne zarobím a nebudem vedieť čo s peniazmi, tak si doprajem zopár takýchto kúskov. Vlastne, keď nad tým premýšľam, teraz mi treba dosť takýchto kúskov kvôli práci. Bude to nutnosť.
,,Nech sa páči: Pekný deň, dovidenia."
,,Michaela, do kancelárie. Hneď." vyzvala Hana. Miša sa trocha zľakla, ale bola si istá, že v ničom nepochybila, takže išla s úsmev k nej. Ja som ešte vybavila zopár zákazníkov a potom mi volal Šimon:
,,Tak pripravila si niečo?"
,,Nie, nič. Prepáč, Šimon. V robote je toho veľa. Vieš, že je to pre mňa niečo nové. Prvý týždeň je hrozný." zaklamala som. Mala som za dôležité, že ho musím prekvapiť!
,,Ja som iba žartoval, Sima!" povedal. To mu nezožeriem – v duchu som si pomyslela a pousmiala sa.
Vravel, že večer sa vidíme. Naozaj som sa neskutočne tešila a aj deň mi bežal rýchlejšie. O pár minút sa dostavila naspäť Michaela. Vyzerala ako nie vo svojej koži.
,,Čo sa stalo?" opatrne som sa opýtala.
,,Urobila som chybu v papieroch. Musím to celé prerobiť ihneď teraz."
,,Pomôžem ti?"
,,Nie, čosi. Je to len na pár minút. Pokojne choď domov, keď ti príde kamarát." zavtipkovala.
,,Si si istá? Ostanem, ak potrebuješ pomôcť, naozaj." ponúkla som sa. Bolo mi jej trošku ľúto, ale netušila som, v čom spravila chybu a či je to vôbec nejaká veľká chyba, alebo len taká ,,nepodstatná". V podstate, ani by som sa to nedozvedela. Od nej určite nie a za Hanou utekať nebudem.
,,Choď a uži si večer." a stisla mi ruku. No tak fajn. Zobrala som si veci a vystriedala sa s ďalšou ženou. 

Keď som prišla domov, začala som znova trochu upratovať byt, poriadne som ho prevetrala, zapálila voňavé sviečky na okne a v obývačke, v kúpeľni som pre istotu ešte raz umyla toaletu a keď som vošla do kuchyne, otvorila chladničku a uvidela v nej jedno úbohé víno, rozhodla som sa, že musím zájsť kúpiť ešte aspoň jednu fľašu. Rýchlo som sa obula pripravená odísť. Avšak, nakoniec som sa rozhodla nechodiť nikam. Zajtra pracujem, takže musím byť fit. Nemôžem si dovoliť dnes alkoholický večer. Vynahradíme si to inokedy. Znova som sa vyzula, rýchlo som sa osprchovala, obliekla som si župan, ale teraz som si už dala aspoň športovú podprsenku, keby sem náhodou niekto znova vtrhol. Začala som vypekať a niekto predsa zaklopal. Bolo ešte len pol šiestej. 

,,Kto je?"
,,Prekvapko."
,,Šimon? Čo tu robíš tak skoro? Počkaj chvíľu!" panicky som skríkla. Potrebovala som si obliecť niečo normálne.
,,Neblázni a otvor mi dvere. Nebudem tu stáť ako tupec."
,,Prepáč, ale musíš chvíľku počkať."
,,Nech je to naozaj len chvíľka." povzdychol. Rýchlo som si natiahla šortky, tričko, domáce papučky a otvorila dvere so širokým úsmev. Vošiel dnu, ihneď ma vystískal, zdvihol zo zeme a celý natešený až kričal. V ruke mi doniesol víno a podal mi tašku. Vravel, že je to malá pozornosť. Keď som otvorila tašku, bol v nej náramok z Havaja a levanduľová soľ do kúpeľa v obrovskej tube! Taká šťastná som už dlho nebola. Neskutočne ma potešil. 

,,Čo tu tak smrdí?" opýtal sa.
,,Do riti, palacinka!"
,,Ty robíš palacinky?" prekvapene sa opýtal. Keď vošiel do kuchyne a uvidel pripravený stôl s pohármi na víno, doširoka sa usmial.
,,Ak ma budeš takto zahovárať, tak nič z nich nebude! Otvor okno, prosím ťa." a zasmiala som sa. Šimon sa tváril, ako keby sa otrávil, odsávač odsával na plné obrátky a ja som škrabala dole palacinku z panvice. Poriadne sme sa smiali. Šimon mi panvicu umyl zatiaľ čo ja som vyberala druhú a dala piecť ďalšiu. Keď som ich konečne dopiekla, snažila som sa ich naaranžovať na tanier spolu so šľahačkou a ovocím.
,,Vyzerajú dosť postihnuto, nevšímaj si to a radšej si vychutnaj chuť." smiala som sa.
,,Prestaň. Sadaj a najedz sa so mnou." povedal. Otvoril nám víno a ja som si priniesla svoju vodu s citrónom, limetkou a pomarančom. Ihneď sa začal lakomiť a tak som spravila aj jemu. Palacinky vychválil, až sa mi zdalo, že preháňal, ale bol rád. Perfektne sme si pokecali. Toľko som mu toho chcela povedať. Skákali sme si do reči, smiali sa na blbostiach a hovoril mi zážitky z Havaja.
Potom mi pomohol upratať kuchyňu a poumývať riady a presunuli sme sa na balkón s cigaretami a s novou fľašou vína:
,,Šimon, nieee. Veď, zajtra idem do práce."
,,Nestresuj. Veď ti nič nie je. Nie si opitá."
,,Ani nechcem byť opitá!" povedala som. Hneď nato sa strašne rozosmial a ja som nechápala prečo. Nakoniec ma rozosmial jeho smiech, tak sme sa smiali dvaja ako postihnutí. Jedna babka vyšla na balkón, aby sme stíchli, lebo robíme hluk. 

,,Chcem navždy takéto večere."
,,Myslíš so mnou?" podpichol. 
,,Prestaň si uťahovať. Myslím to vážne!" usmiala som sa a drgla som doň ho.
,,Áno, viem. Nechceš žiadneho chlapca. Nemusíš sa báť,že budem mať o teba záujem." ubezpečil ma a celý čas sa usmieval.
Takže, zostali sme sedieť na balkóne. Je neskutočné, že sme sa rozprávali hodiny a hodiny a stále sme mali o čom. Bol strašne super. Neskutočne som si ho obľúbila. Keď sme stáli pri zábradlí balkóna, po dopití skoro celej druhej fľaše vína, ruky sme mali tesne vedľa seba. Všimla som si to, ale nedala som to najavo. Trošku som ruku odtiahla a znova sme sa zarozprávali.
Zbožňovala som ho počúvať, ako rozprával rôzne príhody z detstva, ako hovoril o svojich rodičoch a o svojej sestre. Tak som sa naň ho zapozerala, ako rozpráva a z ničoho nič som ho pobozkala. Bez akéhokoľvek zaváhanie. Šimon prestal hovoriť – logicky – zahľadel sa mi hlboko do očí a čakal. Aj ja som čakala. Cítila som jeho dych na svojom končeku nosa a neskutočne ma to dráždilo.