Pred polnocou

16. - ŠIMON

    Ona si ani neuvedomovala, čo vo mne vyvolávala jej prítomnosť. Keď niečo hovorila, neodolateľne som na ňu civel a pozorne počúval každé jedno slovíčko. Stačilo, aby mi venovala iba jeden krátky pohľad a bol som z nej úplne mimo. Keď som ju videl iba v župane, bál som sa sám seba, aby som ju ihneď nepretiahol. Nelákala ma však iba telesne. Miloval som jej zmysel pre humor, jej pohľad na svet a to, ako optimisticky berie svoj život aj po tom všetkom, čo zažila. Bála sa chlapov a nových vzťahov, čo mi neskutočne prekážalo. Každý deň som sa jej snažil dokázať, že nie som ako ostatní.. každý deň som ju chcel niečim potešiť, rozveseliť a to aj napriek tomu, že by sa potešila iba kamarátovi s výhodami. Musím sa priznať, premyšľal som nad tým. Čo keby som bol jej kamarát s benefitmi? Príšerne by som sa do nej zamiloval. Preklínal som každý deň, keď som od nej musel odísť preč a keď som ju dlho nevidel. Trošku ma hnevalo, že mi stále nepovedala nič o svojich rodičoch. Mám ešte počkať? Alebo mám využiť túto príliežitosť? Rik je zisk.
,,Viem, že je to pre teba asi nepríjemné, ale nikdy si mi nepovedala nič o tvojich rodičoch."
Tak a bolo to. Simonin pohľad klesol ku zemi, kávu položila na stôl a trochu sa zháčila. Chvíľu mlčala. Bola to odporne dlhá chvíľa. Nikdy mi asi čas nebežal pomalšie ako teraz. Nechcel som na ňu naliehať, ale ... poznáte ten pocit, keď za každú cenu chcete vedieť, čo trápi vášho blízkeho priateľa, aby ste mu mohli pomôcť? Vidím a jednoducho viem, že ju to zožiera a chcel som jej pomôcť, lebo viem a som si istý, že by som jej mohol pomôcť! Musel som to z nej nejako dostať a myslím, že dôveru som si u nej vybudoval už dávno. V čom bol potom problém? Avšak, keď začala hovoriť, neveril som vlastným ušiam, že mi to naozaj hovorí. Cítil som, že v tomto mám byť s ňou. Nakoniec, nebol som až taký badboy, aký si myslela, že som.