Pred polnocou

30.

Hotel bol neskutočne nádherný a jeho priatelia veľmi milí. Predstavil mi jedného, veľmi dobrého kamaráta, ktorý býva v Česku. Bol vtipný.

Dni utekali ako voda. Stihol mi tam toho toľko ukázať. Keď mal voľno, stále sme sa spolu váľali na pláži a slnili sa. Keď pracoval, užívala som si slnko a more sama. Hneď by som si vedela predstaviť takéto nič nerobenie pokojne aj zopár týždňov. Nevedela som sa toho nabažiť. Konečne som mala možnosť prečítať si dobrú knihu alebo len tak ležať a premýšľať. Väčšinu večerov sme trávili najprv prechádzkou a potom s jeho kamarátmi a kamarátkami vonku na terase. Na izbe sme leňošili a smiali sa zo seriálov, ktoré sme milovali.

Keď Šimon vedľa mňa zaspal, zapozerala som sa naň ho a jemne ho hladkala po vlasoch a po tvári. Bol neodolateľný. Uvedomovala som si, že nebol práve z tých najkrajších - aj keď Ivana mala nato iný názor – ale milovala som ho takého, aký je, čo u mňa nebolo zvykom. Znova na mňa všetko doľahlo a po tvári sa mi skotúľalo zopár sĺz. Dni utekali ako voda a ja som sa nechcela od neho pohnúť ani na centimeter sama. Doma mi neskutočne chýbal. Zjavne ho zobudila slza, ktorá mu kvapla na ruku a bez toho, aby otvoril oči, začal hovoriť:
,,Vieš, premýšľam nad tým, že tentokrát tu som naposledy."
,,Ako to myslíš?" nechápala som. Sníva sa mu to alebo čo?
,,Nechcem ti hovoriť veci, ktoré mi behajú v hlave, pretože by som ťa tým mohol vystrašiť."
,,Hovor už. Akosi som si zvykla." a usmiala som sa. Otvoril oči a povedal:
,,Chcem byť s tebou. Nechcem žiadne iné dievča. Si pre mňa jediná a v tomto nevidím budúcnosť." povedal. Tieto slová sa mi v tú chvíľu zaryli hlboko, do takej hĺbky, o ktorej som ani nevedela, že existuje. Telom mi prebehol mráz a chvela som sa.
,,Nechcem od teba takto odchádzať." dodal. Ihneď som ho pobozkala, ale nechcela som, aby kvôli mne prišiel o tak perfektne platenú prácu. Ľudia predsa fungujú bez seba aj na zopár mesiacov. Určite by sme to vydržali, aspoň kým si naozaj super nezarobí.
,,Nemôžem to od teba chcieť."
,,Ja to chcem. Ja tu chcem skončiť, nájsť si prácu doma a byť pri tebe." Povedal. Cítila som, ako opatrne na mňa ide a vedela som, že to nie je všetko, čo mi v tej chvíli chcel povedať. Bolo to zvláštne, ale nezľakla som sa a ani som sa nezháčila. Práve naopak. Boli to tak príjemné slová.
,,Povedz mi veci, ktoré ti behajú v hlave." trocha som ho citovala.
,,Naozaj to chceš počuť?"
,,Áno."
,,Dúfam, že ma nevysmeješ, alebo, nedajbože, nenecháš."
,,Hovor už!" a zasmiala som sa. Naozaj mi tie jeho slová prišli vtipné, keď som naňho bola taká naviazaná, ako na obľúbenú bábiku z detstva, bez ktorej som sa naozaj nikam nepohla. 

,,Si pre mňa jedinečná. Si neskutočne krásna, si múdra, inteligentná a rozumná. Si presne taká, akú som si stále želal. Nechcem už inú. Neexistuje pre mňa iná. Neviem, čo si so mnou spravila, ale je to tak." povedal, sadol si a vzal mi tvár do dlaní a pokračoval: ,,Chcem s tebou stráviť život. Je mi jedno, čomu všetkému budem musieť čeliť, ale chcem to risknúť a chcem byť s tebou." a pobozkal ma.
,,Tobolo najkrajšie, čo mi kedy kto povedal." a bez toho, aby som žmúrila očiod plaču a poťahovala nosom sa mi znova nekontrolovateľne skotúľala slza,a potom ďalšia, ďalšia a ďalšia. On odíde. Odíde so mnou domov.Nevráti sa tu.
,,Nestretla som nikoho, kto by pre mňa toľko spravil. Si neskutočný. Milujemťa, láska." povedala som. Bola to pravda.