Pred polnocou

29.

Ivane som musela zveriť Šimonove auto, pretože inak by nemohla ísť so mnou na letisko. Jej zručnosťou s autom som si nebola istá, ale nič iné mi neostávalo. Na letisko sme došli v poriadnom predstihu, a tak sme si spoločne mohli vychutnať našu poslednú kávu. Nikdy neviete, čo sa môže stať. Bola som rada, že tam so mnou išla a počkala, pretože inak by som to naozaj neprežila. Hemžilo sa tam toľko ľudí, že by som sa tam celkom určite bez problémov stratila. Moje orientačné schopnosti sú na bode mrazu. Bežne sa stratím aj v obyčajnom nákupnom centre.
Z mysle ma vytrhol ženský hlas, ktorý oznamoval predpokladaný odlet môjho lietadla a hlásil nástup.
,,Maj sa tam dobre. Dúfam, že sa tam nestratíš."
,,Oh, to dúfam aj ja. Ozvem sa ti ihneď, keď pristanem."
,,Dobre. Šťastnú cestu!"
,,Ďakujem. Dávaj si na seba pozor, prosím. Mám ťa rada."
,,Aj ja teba!" povedala a naposledy sme sa silno objali. Ešte som rýchlo napísala esemesku Šimonovi, že už odchádzam a nasledovala som zhluk ľudí odlietajúcich taktiež na Cyprus. Teda, dúfam, že na Cyprus. Už keď som zvládla kontrolu mojej batožiny, mňa a aj letenky, keď som sa už konečne usadila na moje miesto, nervozita zo mňa opadla. Na chvíľku som sa potešila, ale keď nám letuška oznámila, aby sme si zapli pásy, znova ma premohla panika.

,,Letíte prvýkrát?" opýtala sa ma sympatická staršia žena, ktorá letela taktiež sama a sedela pri mne.
,,Prvýkrát sama. Teda vlastne, áno." a nervózne som sa usmiala. Ubezpečovala ma, že to nie je také zlé a že o chvíľku si to budem užívať. Mala pravdu. Keď sme vzlietli, bála som sa. Neskutočne mi začalo zaliehať na uši a mala som strašne zlý pocit, ale neskôr to bolo úžasné. Výhľad, oblaky. Nemala som slov. Ihneď som všetko dokumentovala, fotila a nakrúcala a celá zaujatá hľadela, aké je všetko z takej výšky úplne malinké. Tá pani bola veľmi milá. Rozprávali sme sa takmer celý čas a čo ma dostalo najviac, ospravedlnila sa mi, ale chce si na chvíľu popočúvať hudbu. Vytiahla biele slúchadlá a nechala sa unášať skupinou Abba. Milovala som Abbu. S jednou z ich pesničiek som bola dosť citovo spútaná. Moja babka milovala Abbu rovnako ako ja teraz. Na každej rodinnej oslave – aj keď ich nebolo veľa – nesmela chýbať chvíľka pre Abbu. Pamätám si, ako sme sedávali vonku na terase a na okne sme mali položenú vežu, ktorá nám ich pesničky. Všímala som si moju babku, ako si ich vychutnávala s pomalým kolísaním zo strany na stranu, so zavretými očami, s jemným úsmevom na tvári a ako si pospevovala. Odkedy zomrela, odvtedy ma Abba sprevádza. Tá pani mi ju veľmi pripomínala. Po chvíľke zamyslenia som si vytiahla svoje slúchadlá a zapla si ich. Spomínala som.

,,Vidíš?Zvládla si to." pochválila ma pani Anka. Popriala mi príjemný pobyt a dodala,že by bola rada, keby ma znova uvidela. Vymenili sme si teda kontakt a rozlúčilisa. Keď som vošla do veľkej haly, bola som úplne stratená. Lial sa zo mňastudený pot a ľutovala som, že som sa nato dala. Zmätene som sa obzeralapo celej hale a nemohla som uveriť tomu, že by sa na mňa Šimon mohol vykašľať.
Sadla som si na stoličku a zapla som si telefón. Došla mi len esemeska, žeuž sa ma nemôže dočkať a že ma bude čakať. Takmer mi vyšla slza, až kýmsom neuvidela veľkú bielu tabuľu s mojím menom a s červeným: Milujemťa!
Neveriacky som si zakryla ústa, aby mi moje poplátané zuby neobzeral každý.Napokon tá sprostá slza mi predsalen vyšla a nedokázala som sa ani pohnúť.Šimon s tabuľou sa pomaly približoval a nakoniec som sa za nímrozbehla a hodila sa mu okolo krku a s nohami okolo jeho pása.
,,Nemôžem uveriť!" šepkala som cez slzy od šťastia.
,,Čomu?"
,,Že som tu a že si tu naozaj prišiel s tou tabuľou s mojím menom!"a začali sme sa smiať. Pobozkali sme sa a ešte chvíľu sa objímali.Ľudia po nás pokukovali, akoby ma žiadal pred všetkými o ruku.
,,Milujem ťa." dodala som napokon. Nechcela som sa od neho odtrhnúť, ale uznalisme, že bude lepšie si pobrať veci a odísť odtiaľto preč.
Cestou do hotela som mu rozprávala, aké boli moje prípravy sem, aký bol môjvečer a ráno pred odletom, ako sa má Ivana a Amis, aký bol môj let a povedala som mu aj o tejmilej tete Anke.
Pochválil ma, ako bravúrne som to všetko zvládla a začal mi hovoriť, čovšetko mi tu musí ukázať a podobne. Bola som šťastná a zároveň pyšná,že som konečne zvládla takúto veľkú vec sama. Možno sa vám to zdá dosť vtipné,ale pre mňa to naozaj veľmi veľa znamenalo.