Pred polnocou

43.

Ani som nevedela, kedy sa vrátil domov. Keď som sa ako námesačná presunula do spálne, kde si spokojne odfukoval Amis, okamžite som upadla do hlbokého spánku. Potom som sa zobudila na pohladkanie a pusu a znova som zaspala. Ráno som vôbec nestíhala ale deň mi v práci zbehol neuveriteľne rýchlo. Ako sa svadba približovala, dni mi ubiehali neskutočne rýchlo. Nervozita sa stupňovala a strach z toho, že som na niečo zabudla stále narastal. Všetci ma síce upokojovali, ale nedokázala som sa zbaviť toho hlúpeho vnútorného pocitu. Čo už, patrí to k tomu. Nie som predsa padavka.
,,Čau zlatko. Ako sa cítiš posledné dni slobodná?"
,,Neznervózňuj ma ešte viac!" vyštekla som so smiechom. Ivana sa tiež zasmiala a pokračovala, že čo jej moja mama porozprávala za príbehy. Nemohla sa prestať smiať.
,,Áno, zbožňujem ju. Je naozaj úžasná."
,,Kedy si prídeš pre šaty?"
,,Veď je streda, v piatok večer si preň prídem. Nestresuj."
,,Fajn, ja len či netreba šaty trošku upraviť, uvoľniť na nejakých miestach napríklad." podpichla.
,,Ty si totálna krava! Nepribrala som."
,,Len sa nerozplač." 

Ďalšie dni v práci som si vzala voľno. Daniel z toho nebol nadšený, ale nemal na výber. Samozrejme, aj jeho som pozvala na svadbu. Ubezpečil ma, že Michaela sa tam neukáže. To by bola od nej dosť veľká kuráž, nabehnúť mi na svadbu ako partnerka šéfika.
Keď som Šimonovi povedala, že moje šaty uvidí až na svadbe, zmyslel si, že aj ja uvidím jeho oblek až na svadbe. Pobavilo ma to, veď, čo je na obleku také, že by som to nemala vidieť pred svadbou? Ale bolo to jeho želanie, tak nech sa mu to splní. Na svadbu zavolal aj svoju bývalú manželku s deťmi. Bola som vďačná, že s ňou už skončil a že už môže byť iba môj. Dokonca, našťastie bola taká, že nechcela mať svadbu v kostole, takže sa brali len na úrade. Jeho deti boli veľmi milé.
Vo štvrtok mala prísť ku mne domov moja mama. Mala u nás zostať cez celú svadbu. Šimon bol celý deň preč, pretože mu Ivana pomáhala vyberať oblek a akurát ho šli zaplatiť. Celkom sa mi hodila takáto spoločnosť. Všetko sme si chystali do jednej izby. Trošku stresovala, že ešte som si nebola pre šaty, ale víno ju troška vyviedlo z miery. Páčilo sa mi na nej, že hoc mala svoj vek, ale stále bola duchom mladá. V piatok ráno to už všetko bolo oveľa horšie. Bola som totálne vystresovaná.
,,Mám z toho zmiešané pocity."
,,Ale prečo? Veď ho miluješ."
,,Milujem, veľmi ho milujem, ale ani si nevieš predstaviť, čo sa vo mne odohráva za chaos." povedala som a aj som si poplakala.
,,Zlatíčko, to je normálne. Chceš, aby to bol tvoj najkrajší deň v živote. Každý ma pred takýmito udalosťami v hlave hokej. Si si predsa istá, že ho chceš."
,,Chcem, ale nemám z toho dobrý pocit."
,,Poď. Dáme si spolu kávu."
Keď som sa trochu upokojila, nadýchala sa čerstvého vzduchu a dopila kávu, bolo mi lepšie. Mala som čistejšiu hlavu, krajšie myšlienky a bola som spokojnejšia.
So svadobným účesom som bola nadmieru spokojná. Bol decentný a zopínal mi všetky vlasy, aby mi neprekážali a aby som si ich nespotila. Bol pevný, takže som sa nemusela báť, že mi spadne, ak troška prudšie myknem hlavou. Doplnky dokonale ladili k šatám. Nemohla som sa dočkať, kedy už budem pripravená vojsť do kostola a v sprievode ísť k svojmu nastávajúcemu.