Pred polnocou

36.

,,Áno, prosím?"
,,Dobrý deň. To som ja, Simona."
,,Ahoj, no poď ďalej, otváram ti už." a vošli sme dnu. Kráčali sme po schodoch hore k jej izbe. Zaklopala som.
,,No poď, neklop." vyzvala ma.
,,Dobrý deň. Nie som tu však sama." a šibalsky som sa usmiala. Jej sa na tvári vyčaril nechápavý, spýtavý pohľad a nemohla potlačiť jemný úsmev: ,,Ako to?"
Kývla som hlavou na Šimona, aby prišiel ďalej.
,,Dobrý deň." pozdravil sa jej ako najpokornejšie vedel. Ešte som ho asi nevidela takého. Bol nervózny ako zvyknú byť chlapci, keď ich predstavujete doma vašim rodičom. Babka sa ihneď usmiala a vystískala ho so slovami – konečne ťa spoznávam! Usadila nás, spravila som nám čaj a kávu, aby si spolu mohli tí dvaja chvíľu pohovoriť. Bola úžasná. Vyzeralo to, že si sadli a že si ho ihneď obľúbila. Chvála-bohu, nemohla som byť asi viac vďačná. Chvíľu som počúvala ich rozhovor, ale snažila som sa zapojiť do témy. Keď sme od nej odchádzali, bolo jej ľúto, že tu znova bude sama, ale Šimon jej sľúbil, že sem určite prídeme častejšie. V aute ju celý čas vychvaľoval, aká je múdra nato, koľko ma rokov. Aká je charizmatická, no skrátka je úžasná. Keď som mu povedala o nedeľňajšom nákupe - na ktorý samozrejme bolo treba nakúpiť – bol celý bez seba. Bola som rada, že sa majú radi hneď od prvej chvíle. Nečakala som, že to pôjde až tak hladunko, no ale, nič nehovorím, pretože to nedajbože zarieknem. Doma sme si spravili konečne pohodlie pri akejsi večernej šou, s vínom v ruke a rozprávali sme sa o všetkom možnom. Na druhý deň ráno som si zobrala do práce auto, pretože neskutočne pršalo. Poobede som si mala ísť vyskúšať šaty a vybrať si nejaké červené. Je tu zvykom ,,redový" tanec a na ten nemám žiadne šaty. Tá pani, ktorá mi šila svadobné mi sľúbila pomoc. Keď som si šaty vyskúšala, trochu ma rezali pod pazuchami a bolo ich treba viac zatiahnúť. Ukázala mi aj zopár červených, ale nebola som si istá, či mám toľko peňazí, aby som si mohla dovoliť ďalšie ušité na mieru. Potom som sa vybrala do miestnej obuvi, kde som si vyhliadla zopár bielych lodičiek a balerínok. Urobila som si zopár fotiek, aby som sa vedela poradiť s Ivanou. Taktiež som si vybrala červené sandálky a hneď ich aj kúpila, aby som aspoň s týmto mala pokoj. Šimonovi sa páčili a Ivane tiež. Pred večerom som zašla ešte k tete – babke – a porozprávala jej o svojom dni. Chcela vidieť fotky šiat a topánok a veľmi sa tomu tešila. 

,,Akoby to bolo včera, keď som sa vydávala ja." povzdychla si a pohľad jej padol na obrúčku. Jemne sa ho dotkla a usmiala. Potom sa znova na mňa pozrela a pohladkala ma po líci.
,,Mám z toho všetkého zmiešané pocity."
,,Dieťa moje, to si ešte počkaj na deň pred sobášom alebo v deň sobášu."
,,Nestrašte ma."
,,Je to chaotické, znervozňujúce, ale aj napriek tomu krásne."
,,Chcem si všetko pripraviť dopredu, aby som nemusela prežívať stresy tesne pred svadbou."
,,To je veľmi múdre." povedala. Áno, to iba ja nie sommúdra – pomyslela som si. Stále ma pri takomto slovíčku zamrazí.
,,Povedz mi niečo o tebe. Kde si žila, čo tvoji rodičia a podobne." noa sme doma. Tomu som sa chcela vyhnúť. Čo teraz? Nemôžem spraviť nič.Hanbila som sa jej niečo o sebe porozprávať. Predsa len, ona má nejakúúroveň. Ak ma začne brať inak, asi to nezvládnem už. Nechcela som ju stratiť,aj keď, hanba bola oveľa mocnejšia. Ako jej niečo môžem povedať?
,,Nie je ti zle?" opýtala sa. Odkašľala som si a rýchlo som zobudila svojuzamrznutú tvár a smutné oči sa usmiali. Teda, aspoň som dúfala, ževyzerajú šťastné.
,,Nie, nie. Som v poriadku. Ja len... asi už musím odísť."
,,Povedala som niečo zlé?" začala sa obviňovať.
,,Nie, naozaj je všetko dobré. So Šimonom ešte potrebujeme skočiť na nákup,takže by som asi už mala ísť, ak nechcem, aby mi všetko zatvorili." a začalasom sa rýchlo baliť.
,,Správaš sa akosi inak. Dotkla som sa ťa s niečim? Nemusíš mi hovoriť o sebenič, ak..."
,,Ozvem sa vám neskôr, sľubujem." a už sa za mnou ozvali iba vrzgajúcedvere a trocha hlasnejšie zabuchnutie. Utekala som z tej budovy takrýchlo, ako som len vládala. Všetky telové tekutiny sa mi akoby náhlevyparili, v hrdle sa mi spravila obrovská hrča a nestačila som s dychom.Hlasivky boli ako priškrtené, nemohla som si ani odkašľať. Všetko mizdrevenelo. Hlava sa mi začala točiť a svetokolo mňa bol zrazu rozmazaný. Nedokázala som sa udržať na nohách. Prišlo mizle. Musela som sa ihneď niečoho chytiť. Ľudia sa na mňa dívali ako na prízrak. Sadla som si nanajbližšiu lavičku a sklonila hlavu do dlaní. Voda. Potrebujem vodu! Najbližšiepotraviny boli hneď za rohom, takže som tam zašla a popýtala som si hneď ajkrabičku cigariet. Vrátila som sa na lavičku, ale tentokrát na breh rieky. Boltam pokoj. Stmievalo sa. Začala som sa báť, ale nechcela som sa pohnúť preč. Čoto bolo? Nechápala som, čo sa mi stalo. Bolo na hrane, že som sa hneď ajnevyvracala. Z myšlienok ma vytrhol telefón. Volal mi Šimon:
,,Ahoj láska. Kedy prídeš domov? Pripravil som jedlo."
,,Ahoj. Idem ešte k Ivane. Potrebujem s ňou prebrať nejaké veciohľadom svadby. Prídem neskôr. Je to v pohode?"
,,No, chcel som sa s tebou dnes navečerať, ale pokiaľ je to dôležité, v poriadku.Počkám ťa. Dúfam, že nezaspím." povedal. Načo som si vymýšľala? Ihneď vo mnevyvolal pocit viny, že som ho chcela oklamať a byť sama. Veď ma miluje, onmi určite dokáže zlepšiť náladu.
,,Vieš ty čo? Letím domov. Tie veci počkajú."
,,Si si istá? Mne to neprekáža, ak ..."
,,Som. Začni zohrievať. Ľúbim ťa." povedala som. Rýchlym krokom som šla poauto. Vrátila som sa znova k domu seniorov, ale tentokrát som sa tamnezdržiavala ani sekundu viac, ako bolo potrebné. Nasadla som do auta a odfrčaladomov.