Pred polnocou

24.

Ďalšie dni v práci boli ťažké. Hana si zobrala zopár dní voľna, Daniel sa išiel zošalieť, nakoniec ani on neprišiel do práce a Michaela si vzala takisto dovolenku na týždeň. Nemala som problém utiahnúť to sa sama. Neviem teda, prečo som nemohla pracovať na recepcii sama. Dve sme sa tu niekedy naozaj nudili. Celkom mi padlo vhod, že si zobrala voľno. Stále sme sa nerozprávali a pokukovali sme po sebe ako úplne neznáme osoby. Necítila som sa ani trochu príjemne. Daniel sa pri mne zastavil cez deň aj päťkrát. Zo začiatku mi to neskutočne prekážalo, pretože som bola ešte stále v dosť zlej nálade z tej Miši, ale napokon som si celkom zvykla a neprekážalo mi, keď si ku mne prišiel vypiť kávu, alebo sa naobedovať. Čas tak zbehol rýchlejšie.

,,Som naozaj rád, že si to zobrala. Neviem, ako dlho ešte pretrpím Haninu prácu."
,,Prečo si vzala voľno?"
,,Povedal som jej to ja, aby sa zregenerovala. Možno jej to pomôže a zlepší sa. Nechcel by som ju vyhodiť, keďže tu bola ešte predo mnou."
,,Určite jej to už pôjde lepšie."
,,Vieš o tom, že keď si tu sama, dostaneš viac zaplatené." upozornil ma.
,,To mi nikto nepovedal, ale dobre vedieť. Peniaze sa mi naozaj zídu."  V tom mi zazvonil telefón. Mala som ho položený medzi mnou a Danielom, takže si všimol, že na displeji svietilo Šimonove meno. Rýchlo som naň ho hodila pohľad, ale Daniel už vstával a odchádzal. Bez akéhokoľvek slovíčka. Zdá sa mi to, alebo žiarlí? Nemohla som pochopiť jeho správanie stále, keď v blízkosti bol Šimon. Jeho tvár sa stále zamračila, znervóznel a stále odišiel. Aj vtedy v kaviarni so mnou prehovoril iba zopár slov a aj to len zo slušnosti. Bolo by trápne nezastaviť sa. Alebo možno nie. Nie, určite by to nebolo trápne. Bože, vôbec som nevedela pochopiť jeho správanie. Šimon mi povedal, že dnes nemôže po mňa prísť, pretože si musí vybaviť nejaké veci v meste. Vraj sa uvidíme doma.
Keď som si balila veci, zastavil sa pri mne ešte Daniel, či ma nehodí domov. Nevidela som vtom nič zlé, tak som súhlasila. Asi to bola ďalšia chyba, na ktorú som ihneď doplatili. Keď som nastupovala k nemu do auta, stretla nás spolu Michaela. Daniel sa jej zdvorilo pozdravil a nevenoval jej ďalej pozornosť. Namiesto toho sa ma opýtal, či mám dosť miesta, pretože mal vzadu kopu tašiek a akési vzorky drevotriesok, pretože si rieši novú kuchyňu. Michaela bola znova neskutočne nahnevaná a prisahám, že som až počula jej myšlienky. Čo už.
,,Stalo sa niečo medzi tebou a tou tvojou kolegyňou?"
,,Mišou. Volá sa Miša." povedala som. Trochu ma nahnevalo, že si jej meno nepamätá, ani neviem prečo.
,,Takže?"
,,Malé nezhody."
,,Skôr si myslím, že žiarlí."
,,A má načo?"
,,Myslím, že áno. Všimol som si, ako na teba nenávistne zazerala, keď sme riešili tvoje povýšenie."
,,Možno je to v tom."
,,Určite je to v tom."
,,Viete,..." a stopol ma:  ,,Nemusíš mi vykať, ak nie sme v práci."
,,Vieš, Michaela je trochu komplikovaná a možno sa jej trochu páčiš. Mala pocit, že som to spravila náročky."
,,Ženy."
,,No dovoľ!"
,,Všimol som si to. Už mi lezie na nervy, ako sa mi stále strká do zadku a ide sa zblázniť, keď ma uvidí."
,,Dobrý pocit, čo?" podpichla som. Mlčal. Prišlo mi to od neho trochu povýšenecké, ale mal pravdu. Daniel bol rovnaký ako ja. Nemal filter. Povedal to, čo si myslí, bezohľadu nato, čo si ľudia pomyslia. Skrátka hovoril všetko tak, ako to cíti. Keď sme zastavili pred mojou bytovkou, poďakovala som sa a otvárala si dvere. Zastavil ma a opýtal sa, či spolu nepôjdeme na obed. Povedala som, že ma doma čaká Šimon. Keby ste mohli vidieť, ako sa zatváril! Až som oľutovala, že som mu to tak priamo a celkom hnusne povedala. Nahnevalo ma však, že vie, že mám priateľa a aj napriek tomu ma niekam pozýva. Prasa.
Doma ma už čakal Šimon, ktorý mi oznámil, že môžeme predať oba byty a presťahovať sa do malého domčeka na okraji mesta. Bolo to na mňa akosi prirýchlo a trocha som sa zháčila. Šimon si to všimol a zrejme mu to hneď napadlo, takže na mňa vrhol ospravedlňujúci pohľad a povedal:
,,Prepáč. Som taký šťastný, že som si ťa konečne získal. Chcem byť s tebou. Prehnal som to s tým spoločným domom. Viem, že to je narýchlo, ale naozaj bol za veľmi dobrú cenu a nechcel som to premrhať. Kúpil som ho, ale nasťahujeme sa, až keď budeš chcieť ty. Prepáč, naozaj som vtedy nepremýšľal. Som debil."
,,Prestaň Šimon. Som s tebou šťastná a konečne mám pocit, že som si našla svoju polovičku. Cítim, že to s tebou výjde a veľmi chcem byť s tebou."  Po chvíľke som ten dom však prehodnotila a zdalo sa mi to celkom fajn. Možno by to bolo fajn. Už ma nebaví žiť v tomto byte medzi štyroma stenami. Nemôžem výjsť do žiadnej záhrady a výhľad z okna mám hneď na ďalší panelák.
,,Vyskúšajme to." povedala som. Šimon bol z toho úplne šťastný. Uvedomovala som si, že je to skoro, ale neriešila som to. Aspoň raz som sa rozhodla bez veľkého premýšľania.
,,Vybavím všetko ohľadom predaja týchto bytov."
,,Čo keby sme ich dali na prenájom?" napadlo mi.
Súhlasil. Aspoň na nejakú dobu. Keď sme si v pokoji vypili kávu, bola som taká nadšená z toho sťahovania, že sme sa napokon rozhodli, že sa začneme baliť. Hneď som si pomaly začala zbierať veci z izby, neskôr z kúpeľne a postupne sme to v škatuliach odnášali do domu. Dom bol neskutočne krásny. Mal nádhernú verandu a prekrásnu záhradu. Bola som taká šťastná! Ďalšiu noc sme ešte strávili v byte a ďalší deň sme sťahovanie ukončili a začali sme pomaličky existovať v tom kráľovstve.