Pred polnocou

45. ŠIMON

Keď mi moja rodina pomáhala obliekať sa a prichystať sa na dnes, uvedomoval som si, že si beriem tú najkrajšiu a najúžasnejšiu ženu. Áno, bola to síce moja druhá svadba, ale pokojne môžem aj odprisahať, že tentokrát to cítim úplne inak. Vtedy som netušil, že to môže byť intenzívnejšie. Simona je úžasná. Keby ste vôbec vedeli, ako to všetko cítim. Aký je to úžasný pocit, zaspávať pri nej a každé ráno sa po jej boku prebúdzať a vedieť pri tom, že iba ja môžem niečo také. Iba ja mám to šťastie a žiaden iný. Neopísateľné. A dnes, dnes sa stane mojou ženou a ja konečne môžem vykričať svetu, že patrí iba mne a aký som šťastný a spokojný a že už mám konečne všetko, čo som potreboval a chcel. Milujem ju, navždy iba ju.

Keď sme dorazili do kostola a dolaďovali poslednéveci, doľahol na mňa stres. Ale položil som si otázku, prečo vlastne? Nie je too tom, aby to bolo pred ľuďmi všetko dokonalé. Ide o to, aby sme toobaja vo svojom vnútri prežívali úprimne a dokonale.
Zopár ľudí mi už gratulovalo predom, kým som ich vítal. Ja osobne takéto veciveľmi nemusím, takže som všetkým ďakoval s úsmevom na tvári ako naprogramovanýrobot. Došiel aj Simonin šéf, toho som musel privítať trošku s väčším nadšením.Doviedol si nejakú ženu, ktorú som nikdy predtým nevidel. Zrejme jeho nejakánová priateľka.
,,Môžeme už začať?" opýtal sa ma kňaz.
,,Ešte nedošli. Skúsime im zavolať. Momentik..." a požiadal som svojhokamaráta, nech im skúsi zavolať, pretože ja som už mobil pri sebe nemal.
,,Vraveli, že do piatich minút dôjdu."
,,V poriadku teda, tak počkáme."
Ten čas ubiehal neskutočne pomaly. Neviem prečo, ale začal sa ma zmocňovaťveľmi zlý pocit. Čo ak sa zľakla a rozmyslela si to? Nie, to bynespravila. Nerobila by okolo toho také divadlo, ak by nechcela. Kde sú? Kde,dopekla, trčia?
,,Upokoj sa. Určite je to premávkou. Pozri sa, koľko áut je na ceste."
,,Skúsite im zavolať niekto, prosím?" začínal som byť neskutočne nervózny. Boloto už minimálne pätnásť minút, čo meškali.
,,Nedvíhajú to."
,,Podľa mňa sa určite po niečo vrátili. Všetci poznáme Simonu." ozvala sa jej kamarátka. Áno, aj ja simyslím, že niečo zabudla... nie, nemyslím si to. Musím niečo robiť, lebo tuodpadnem!
,,Kam ideš?" pýtali sa ma. Pri aute ma však zastavil môj kamarát a kolega z Havaja.Videl som na jeho tvári, že niečo nie je v poriadku. Cítil som jehotrasúcu ruku na svojom ramene. Bol vystrašený. Bol na smrť vystrašený. Ja somzbledol, zatočila sa mi hlava, oprel som sa o auto, no aj tak som očineodvrátil a uprene som sa naňho díval. Veril som, že je to iba blbýžartík, modlil som sa k Bohu, nech si zo mňa iba strieľa, nech je tovšetko iba sen, taký živý sen, ako sa vám zvykne snívať. V momente, keď sarozplakal a prehovoril, zrútil sa mi celý život.