Pred polnocou

46.

Dnes, pred pätnástou hodinou sa stala hromadná autonehoda, pri ktorej sa ťažko zranili štyri osoby a jedna osoba na mieste nehody zraneniam podľahla. Podľa svedkov nehodu spáchalo oprotiidúce auto, ktoré v plnej rýchlosti narazilo priamo do auta, ktoré malo namierené na sobáš. Všetko je v štádiu vyšetrovania a bližšie informácie z vyšetrovania budú postupne zverejnené na našej spravodajskej stránke.

Necítila som nič, vôbec nič. Bezvládne som ležala zaseknutá medzi sedadlami a dúfajúc, že ma zachránia čakala na pomoc. Cítila som chaos, veľký krik, veľa bolestivého plaču a cez malú štrbinku medzi viečkami som videla, ako sa ľudia zhromažďujú pri mieste nehody a šokovane zazerajú a navzájom sa objímajú. Zakrývajú si oči. Asi to muselo byť strašné. Nevládne som zatvorila oči, započula som sirény, ale cítila som, že je to môj koniec, že už mi nepomôžu. Dych sa mi spomaľoval a ja som upadala do bezvedomia. Alebo zomierala? Zomierala...

Nikdy som nechcela zomrieť a vidieť naposledy takýto svet. Predstavovala som si, že zomriem v kruhu ľudí, ktorým na mne záleží a pri pohľade na nich... a pri pohľade na môjho milovaného Šimona... Človek mieni, Pán Boh mení... Odchádzam už? 

Áno, odchádzam už.

Nechcela som. V podvedomí som sa vzprielala, prosila som Boha, aby ma tu nechal, aby mi nebral život, aby mi dal šancu.. veď som ešte ani poriadne nežila. Teraz sa začínal môj skutočný život a On mi ho teraz vezme? Chcela som sa pohnúť, no neúspešne. Chcela som kričať, no neúspešne.

Videla som tam svoje telo...celú nehodu a to, ako ma zachraňujú a vyberajú z kompletne zošrotovaného auta...Záchranári naozaj robili všetko, čo bolo v ich silách, ale mne už pomôcť nedokázali.

Ach Šimon... môj drahý Šimon...