Pred polnocou

6.

Ráno bolo oveľa ťažšie, než som čakala. Prebudila som sa na hlasné vyhrávanie mobilu. Zrejme to bola Ivana, tak som okamžite dvihla bez toho, aby som aspoň nakukla, kto volá.
,,No?" otravene a unavene som sa ozvala. Hlas v telefóne nachvíľu zaváhal, či sa ozvať alebo nie.
,,Kto je tam? Haló?" skúsila som to ešte raz.
,,Dovolala som sa správne? Slečna Williemtová?"
,,Pokiaľ myslíte – Williamsová, tak áno."
,,Ospravedlňujem sa. Voláme Vám z hotelu Lagúna. Chceli by sme Vás informovať ohľadom Vašej požiadavky na miesto recepčnej." skoro som dostala infarkt, keď som počula slovo hotel. Vystrelila som z postele, prudko si odkašľala a správala sa zdvorilo, nech aspoň trochu odčiním to nevkusné zdvihnutie telefónu:
,,Áno, žiadala som o túto prácu." a v duchu som sa modlila, aby ma prijali. Tak náruživo som prosíkala.
,,V prvom rade sa Vám ospravedlňujeme, že ste na rozhodnutie museli čakať tak dlho. Ďalej by sme Vám chceli oznámiť spolu s pánom riaditeľom hotela, že sme rozhodli o Vašom prijatí na túto pozíciu." povedala. To nie je možné! Prikryla som reproduktor rukou a chcela som zakričať. Napokon som zhodnotila, že bude lepšie, ak tú pani nechám dohovoriť.
,,Super. Ďakujem. Kedy môžem začať?"
,,Najprv je potrebné absolvovať zopár školení, aby ste vedela, ako sa správať k zákazníkom a aby ste bola pripravená na zopár situácií, ktoré môžu nastať a podobne."
,,Dobre, žiaden problém."
,,Prvé školenie bude dnes poobede o pätnástej hodine." keď dokončila vetu, okamžite som hodila pohľad na hodiny. Bolo pol jedenástej. Našťastie.
,,Dobre, ďakujem."
,,Dopočutia."
Hneď, keď som zrušila hovor som si poriadne zakričala! Mám prácu! Mám prácu! Mám prácu!
Po chvíľke nadšenia som schmatla telefón a vytočila Ivanu. Bolo mi jasné, že bude ešte spať. Najprv som chcela ísť k nej, ale z časového hľadiska som to ihneď prehodnotila.
,,Ivana! Ivana, dopekla vstávaj! Mám prácu! Akurát mi volali z hotela!"
,,To je super."
,,Ivana, v takejto situácií máš skákať so mnou."
,,Daj mi polhodinu."
,,Choď dokelu." a zasmiala som sa.
,,Kedy tam máš byť?"
,,Dnes, o tretej poobede."
,,Čo si oblečieš?"
,,Zájdeš? Niečo vyberieme." pozvala som ju.
,,Teším sa."

Práve som dokončila svoje majstrovské dielo. Mejkap bol v pohode. Trošku ma síce mrzelo, že si neviem naniesť tiene, ale v jednoduchosti je krása. Čo si však oblečiem? Nemôžem ísť rovnako, ako na pohovor. Zo skrine som vylovila zopár kúskov, ale nič mi nepasovalo. O pár minút už stála pri mne Ivana a so záujmom si prezerala šatník.
,,Nie. Tie šaty nie. Zabudni. Nejdem na párty. Musím byť diskrétna."
,,Preskočilo ti? Obleč si ich!"
Šaty boli čierne, obtiahnuté, s dlhým rukávom a nad kolená. Obyčajné čierne. Celkom sa aj hodili na dnes, pretože vonku bolo akosi chladnejšie a dokonca nesvietilo ani slnko. Nakoniec som prisvedčila, obliekla si ich a ďalší problém nastal s topánkami. Najradšej by som k nim obula tenisky. Ivana mi však vybrala obyčajné čierne sandálky na opätku. Zapínali sa páskom okolo členku, ďalší pások bol ihneď za prstami a opätok mal našťastie hrubší, ale vysoký tuším 8 centimetrov. Výborne. Cestou k hotelu sa stihnem prizabiť. Ivana sa ponúkla, že ma odprevadí a že na mňa pokojne počká aj v meste v kaviarni. Neodmietla som. Pred hotelom sme si ešte zapálili pre šťastie a utekala som dnu.
Na recepcii som sa opýtala, kam mám ísť. K sekretárke riaditeľa. Keď som vošla dnu, trošku ma to zmiatlo. Sedelo tam ešte jedno dievča. Azda je dnes výberové konanie či čo? Druhá stolička bola moja. Logicky. Zdvorilo som sa pozdravila, usmiala sa a prisadla si. Riaditeľ tam našťastie nebol. Sekretárka bola milá a neskutočne krásna. Mala krátke blond vlasy po plecia. Mala ich jemne zvlnené. Také neposlušné vlny. Neskutočne sa mi to páči. Mala oblečené tiež čierne šaty a tiež s dlhým rukávom ibaže mali sukňu do áčka. Na nohách mala obyčajné čierne, vysoké lodičky. Keď si ma poriadne premerala, trochu sa jej zmrazil úsmev a ostala trošku prekvapená, ale nechápala som prečo. Cítila som sa čudne. Nakoniec sa však uvedomila a utrúsila, že sme sa dnes zladili. Rozdala nám akési papiere, povedala nám zopár informácií a vravela, že školenie budeme mať každý deň v tomto týždni. V piatok vraj prinesú nejaké papiere a dohodneme sa na pracovnej dobe. Bože, toľko ceremónie okolo toho.

Odrazu sa rozleteli dvere a dnu vošiel ako víchor urodzený pán riaditeľ:
,,Hana, tu sú tie papiere. Sprav mi, prosím ťa, kávu. Budem v kancli." povedal. Keď pokračoval do kancelárie, zabodával do mňa pohľadom. Cítila som ho asi všade na sebe. Musela som sa k nemu otočiť. Hlava ma nepočúvala a pozrela sa naň ho. Keď za sebou zatvoril presklené dvere, usadil sa do mohutného kresla a začal sa hrabať v papieroch. Stále dvíhal pohľad od stola a sledoval ma. Keď sa stretnutie skončilo, nedalo mi. Musela som sa ho ísť spýtať, ako to, že ma po tom výstupe a vzhľadom k tomu, že nespĺňam viac ako polovicu kritérií mohol vybrať. Bolo tu naozaj veľa dievčat s najlepšími školami a s takými skúsenosťami, že si o mne museli pomyslieť, že som sa s ním vyspala, aby som tú prácu získala. Samozrejme, keď si ma preklepli. Slušne som zaklopala a po vyzvaní vošla dnu.
,,Dobrý deň. Chcem sa opýtať, ..." keď som to však vyslovila, okamžite som sa sekla a prestala hovoriť. Niečo mi vravelo, že je to totálna blbosť, pýtať sa ho, prečo ma vybral. Prečo akurát mňa. Ďalší trapas. Dúfala som, že niečo povie alebo sa aspoň pokúsi odľahčiť tú divnú situáciu, ale nič. Sledoval ma so založenými rukami a s poloúsmevom. Bože, to je debil.
,,Prepáčte, rozmyslela som si to." zvrtla som sa a odchádzala.
,,Počkaj." zastavil ma.
,,Pokojne sa pýtaj. Ako vidím, dnes ste sa s mojou sekretárkou zladili."
,,Áno, hlúpa náhoda. Vlastne, už sa nemám na čo pýtať. Fakt ma mrzí, že som vyrušovala."
,,Myslím, že sa zaujímaš, prečo sme vybrali práve teba." povedal. On mi čítal myšlienky.
,,Možno."
,,Zo všetkých dievčat, ktoré sa uchádzali o tútopozíciu ma najviac zaujal tvoj pohovor. Možno ešte viac ten výstup tu." keď todopovedal, nechápavo som sa zamračila.
,,Skrátka, nebála si sa vystupovať. Mala si toľko sebavedomia. Tie dievčatáboli všetky rovnaké. Už sa to nedalo počúvať."
,,Dobre, ďakujem."
,,Pristane ti to. Myslím, že sa Hana musí cítiť trošku divne." povedal. Potomsi ma očami premeral od hlavy k pätám a pristúpil ku mne tak blízko,až sa mi začali podlamovať kolená. Stál oproti mne a doslova, cítila somjeho dych na mojej tvári. Musela som sa prebrať. Namotával ma. Musí to byťriadny sukničkár.
,,Už pôjdem. Dovidenia." a podala som mu ruku na pozdrav. On mi ju všakzobral a pobozkal mi ju. Skoro som sa povracala. Keď som vyšlaz hotela, musela som sa okamžite nad tým zasmiať. Keby ste vedeli, aké tobolo vtipné. Nechápem, ako ho to mohlo napadnúť spraviť niečo také. Pobozkať miruku. Ivana neverila vlastným ušiam a smiala sa na celú kaviareň. 

,,No zlatko, ide po tebe."
,,Nejde. Je to sukničkár. Myslím, že má niečo s tou sekretárkou, pretoženás stále sledovala."
,,Závidí."
,,Neriešim. Proste, už tam k nemu asi nikdy nevkročím. Keď ho uvidímznova, tak znova dostanem záchvat. Bolo to také romantické gesto, doteraz manapína."
,,Pre teba žiaden nie je dosť dobrý!" povedala a znova sme sa nad týmzasmiali. Ešte chvíľku sme sa rozprávali, keď som si všimla pri pulte niekohov obleku. Napadlo mi, že by to mohol byť riaditeľ, ale predsa, on byneprišiel do takejto diery. Keď sa však otočil a pohľad mu skončil primne, bol to on. Kávu si držal v ruke a telefón v druhej. Keď sima však všimol, odložil telefón a prišiel k nám ku stolu.
Okamžite som jemne kopla do Ivany.
,,Doplňujete hladinu kofeínu?"
,,Tak nejak. Asi aj vy, ako vidím."
Ivane skoro zabehol croissant, keď ho videla.
,,To je Ivana, moja kamarátka. Ivana, to je riaditeľ hotela, čo som ti užspomínala."
,,Teší ma. Rád by som vás obe viac spoznal, ale musím utekať. Pekný deň."povedal. Venoval nám obom úsmev a pomaly odkráčal. Ivana ho sledovala, ažkým nenasadol do svojho bavoráčika a neodfrčal preč. Potom na mňa vygúlilaoči a nechápavo zazerala.
,,Ty krava! Prečo si mi nepovedala, že je to taký kus? Pokojne by som munechávala bozkávať mi ruky od rána do večera."
,,Nemyslím si, že je pekný. Stretni sa s ním. Veď ťa chcel spoznať."a žmurkla som na ňu ironicky.