Pred polnocou

33.

,,Som taká šťastná, že sme sa stretli. Ako si si užila Cyprus?"
,,Ani si neviete predstaviť, aká som bola šťastná, že som to zvládla úplne sama."
,,Vidíš? Nepochybovala som o tebe."
,,Ste zlatá."
,,Dieťa moje, cestujem takto každý rok a ešte stále som sa nenabažila toho krásneho miesta."
,,To vám verím."
,,Vrátiš sa tam ešte niekedy?"
,,Neviem. Asi už len na dovolenku. Šimon tam s prácou skončil a hľadá si niečo tu, doma."
,,On ťa musí milovať." povedala. Áno, pomyslela som si. Miluje ma.
,,A čo vy? Ako sa máte?"
,,Stále rovnako. Už mi trocha prekáža to, že som stále doma. Som šťastná, že som si s tebou mohla takto výjsť von."
,,Kedykoľvek. Kľudne sa mi ozvite, budem rada." povedala som. Neprekážalo mi stretávať sa s ňou častejšie, hoc aj každý deň.
,,V lietadle sme sa nestihli porozprávať. Kde bývate?"
,,Bývam v penzióne, tu v meste."
,,Máte niekoho z rodiny?"
,,Moja dcéra žije na Cypre, takže tam za ňou chodievam."
,,Máte vnúčatá?"
,,Áno, dve a hneď dvojičky dievčatá."
,,To je krásne! Ako sa volajú?"
,,Kim a Stephanie. Sú nádherné. Je mi veľmi ťažko, keď od nich odchádzam. Chýbajú mi tu."
,,A čo váš manžel?" opýtala som sa zvedavo. Keď som si odpila z kávy a zdvihla pohľad na jej krásnu tvár, vyplnenú vráskami, jej oči zosmutneli. Šálku kávy položila na stôl a snažila sa niečo nájsť v peňaženke. Hľadala jeho fotku. Došlo mi, že to nebude nič pekné.
,,Náhle zomrel na infarkt. Simonka, od jeho smrti som nestretla lepšieho muža, ako bol on. Hoc tu so mnou už dlho nie je, láska napriek tomu neochladla." povedala. Tieto slová boli také úprimné. Naozaj ho milovala. Obdivovala som ju. Tá teta – babka – bola taká čístá duša. Videla som v nej dvojičku tej mojej babky. Boli rovnaké. Zbožňovala som ju. Dokázala by som ju počúvať hodiny a dokonca aj celé dni. Bolo až neuveriteľné, aká láska bola medzi nimi.
,,To musela byť láska."
,,Veru." povedala. Vrátila som jej fotku jej muža, ona ju pohladkala, usmiala sa na ňu a odložila ju späť do peňaženky. Odrazu mi bolo ľúto, že tam žije sama. Bolo mi ľúto, že nemá nikoho. Nechela som od nej odísť.

,,Aký je tvoj priateľ? Je aj on taký, ako bola tá moja láska?" opýtala sa. Pozrela som sa von na ulicu cez veľké okno a usmiala sa. Potom som si vzdychla a odpovedala: ,,Áno, je."
,,Som šťastná, dieťa moje. Veľmi vám to prajem."
,,Mali by ste ho spoznať."
,,Nato ešte bude príležitosť." povedala, chytila ma za ruku a pohladkala. Usmiala sa na mňa a ja som odrazu pocítila veľkú túžbu objať ju a pritúliť sa k nej, ako som to robievala s mojou babkou. Veľmi ma hrialo pri srdci, keď som cítila, ako ma má rada. Úprimne...
,,Zájdi niekedy za mnou."
,,To máte jasné, že prídem. Dúfam, že ani vy neodmietnete pozvanie na obed k nám domov."
,,Bude mi potešením, ak konečne zjem poriadne domáce jedlo."
,,No, neviem variť práve najlepšie, ale hladovať nebudeme."
,,Môžem ti pomôcť. Naučím ťa tie najlepšie jedlá."
,,Naozaj? To by ste boli fakt ochotná?"
,,Samozrejme. Bude zábava."
,,Ďakujem." povedala som. Len nato som sa zmohla. Dohodli sme sa na nedeľu s tým, že mi príde pomôcť všetko pripraviť. Nevedela som sa dočkať. Odviezla som ju naspäť do penziónu, pomohla som jej vystúpiť z auta, odprevadila som ju k bytu a rozlúčila som sa s ňou. Vôbec sa mi nechcelo odísť preč. Cestou domov som premýšľala nad dneškom, nad tým, aká je úžasná a ako mi nevedomky skrášľuje a uľahčuje život.

Cestou domov som zašla ešte k Ivane, všetko somjej vyrozprávala a povedala len to, že sa mením.
,,Ako to myslíš?"
,,Budeš mať svadbu, ty trkvas. Stretávaš sa s babkou, ktorú si náhodoustretla v lietadle cestou na Cyprus. Žasnem a nie som zvyknutá natakéto správanie od teba, ale chcem aby si vedela, že si veľkým vzorom pre mňa.Páči sa mi, ako chceš začať žiť sama a dokázať niečo sama. Dokonca máš ajobrovské šťastie – máš robotu, máš chlapa a zdá sa mi, že si asi stretlasvoju druhú mamu." povedala. Tie posledné slová ma zarazili. Nenapadlo mi to,ale je to práve to, čo cítim, keď s ňou som. Je to presne to!
,,Si najlepšia kamarátka na svete!" a objalasom ju.
Od Ivany som odišla trochu neskôr ako som predpokladala. Šimon zaspal na gauči,samozrejme, znova pri futbale. Začala som sa k nemu túliť a zobudila somho. Chytil ma a privinul bližšie k nemu:
,,Konečne si prišla, láska. Čakal som ťa." Na to som sa zasmiala. Áno, čakal a zaspal– vtipne som si pomyslela.
,,Si poklad." a zaspala som aj ja.