Pred polnocou

23.

,,Pocity z jazdy?" opýtal sa ma ihneď, keď zaparkoval pred bytovkou.
,,Žasnem. Stále neviem, čo ti nato povedať. Odkiaľ si nato naškrabal?" neveriacky som sa opýtala.
,,Odkladal som si a chcel som ťa potešiť. V podstate, nie je to žiaden najnovší model, ani nič podobné, takže to nebolo až také drahé."
Chcel ma potešiť. No nie je zlatý? Keď sme prišli dnu, išla som k nemu do bytu a trochu sme si poleňošili.
,,Povedz mi o tvojom živote v bohatej rodine." poprosil ma. Nechcela som na sebe dať vidieť, že mi to je proti srsti. Nechcela som sa o tom baviť, ale keď som si pomyslela, že by ma s tým mal užierať ešte zopár mesiacov a nakoniec by sme to zakončili hádkou, vôbec sa mi to nepáčilo. Myslím, že dnes som dostala dostatočnú príučku, aby som veci neodkladala. Zhlboka som sa nadýchla a začala hovoriť, aj keď ešte predtým ma upozornil, že ak nie som pripravená o tom hovoriť, tak nemusím. Nebola som, ale musela som. Nie preto, že by ma nútil, ale chcela som to mať za sebou.
,,Neviem, ako by som ti to opísala. Ako dieťa som si to veľmi neuvedemovala. Keď som vyrastala, prišla škola a tak, bola som obľúbená. Keď do mňa prišli kamarátky, stále obdivovali náš dom, moju izbu a záhradu. Cítili sa u nás skvelo. Keď mi skončila povinná dochádzka, matka ma už ďalej študovať nedala, vraj som zabezpečená a že ešte počkáme. Ak ti mám povedať pravdu, nepamätám si už, čo mi vtedy ohľadom školy povedala. Žila som v tom, že sme bohatí a nepotrebujem to. Skrátka, brala som to ako súčasť nášho života na vysokej nohe, či na dlhej. Neviem, ako sa to hovorí. Po čase, keď rodičia so mnou neboli aj mesiac a babka ma učila a hovorila o tom, aké to je byť sama a tak, neznášala som to. Odvtedy sa mi to neskutočne sprotivilo. Neznášala som náš dom, naše autá a spoločné dovolenky, ak náhodou mali voľné miesto pre mňa. Bolo to na prd. Nemali na mňa čas, nemala som priateľov, nemohla som chodiť len tak von, nemohla som robiť nič. Keď som si pomaly začala všímať, čo peniaze a kariéra spravili s mojimi rodičmi, ako ich úplne odcudzili, všetko som nenávidela. Keď som mohla ísť aspoň do knižnice, nikdy som si neobliekla nič značkové, nevyšla som upravená a dokonca som išla autobusom alebo pešo. Keď sa udiali tie ďalšie veci, odišla som. Nestála som o ich peniaze, nestála som o prepych. Nechcela som takto žiť."
,,Láska, obdivujem ťa."
,,Ľúbim ťa." vykĺzlo to zo mňa. Dúfala som, že som tým nenaštrbila náš vzťah. Napodiv, nie. Ihneď mi vlepil bozk a hladkal. Bez slov.

Ešte v ten večer som sa potrebovala ísť prejsť. Sama. Keď som si v parku našla voľnú lavičku, zavolala som Ivane, o ktorej som už celkom dlho nepočula. Nedvíhala mi a ani mi neodpísala. Zamrzelo ma to. Nemala som už žiadnu kamarátku. S dievčatami z bývalej partie som sa až tak nepriatelila a Miša mi doslova dala kopačky. Možno sa to medzi nami upraví, ale keď som sa nadtým zamyslela, naozaj by to nefungovalo. Mala pravdu.
Domov som sa vrátila neskoro a znova som ešte hodnú chvíľu sedela na balkóne a všetko sledovala. Nemohla som spať.

Ale tomu je koniec. Nemôžem sa takto ľutovať. Musímprestať. Začnem pokojne znova odznova (a znova som sa pousmiala) a spolu soŠimonom. Cítim, že to tak má byť. Zahasila som ohorok a išla sa umyť. S fajčenímby som taktiež mohla prestať. V zrkadle som sa poriadne prezrela, dala sizo seba dole tú strašnú stierku a zamyslela sa nad tým, že bez mejkapu somvlastne úplne iný človek. Uterák som zavesila na radiátor a uložila sa dopostele.