Klaviristka

2. kapitola

Počúvala melódiu, ktorá jej hrala zo sluchátok priamo do uší. Chcela ju mať maximálne napočúvanú, pretože keď si pozerala noty, zdala sa jej táto skladba pomerne ťažká a ona ju chcela vedieť bezchybne. Presne tak ako vždy. Ešte hodnú chvíľu počúvala tú očarujúcu melódia, potom ju vypla, vytiahla sluchátka z uší a vybrala sa k svojmu milovanému klavíru. Odtiahla stoličku, pohodlne sa usadila a načiahla sa po noty, ktoré dosiaľ odpočívali navrchu.

Pozorne sa zahľadela na štvorstranovú skladbu, na zložité ozdoby a osminové noty. Pravú ruku položila ku klávesom dvojčiarkovej oktávy a ťukla niekoľko akordov na rozohriatie. Pozrela do nôt, zahrala niekoľko tónov, opäť pozrela do nôt a zase na klávesy. A takto stále dookola si prehrávala dva takty, pokiaľ ich nevedela čo najlepšie. Pravú ruku si potom zložila dole na kolená a na klávesy položila druhú ruku. Basový kľúč jej však robil väčšie problémy ako husľový, a tak jej trvalo omnoho dlhšie, kým sa popasovala s prvými dvoma taktami. Potom nasledovalo skúšanie skladanie oboch rúk dokopy, no nedarilo sa. Timea niekoľkokrát sklamane buchla po klávesoch, sklonila hlavu dole a vlasy ju pošteklili na tvári. Ostala chvíľu v predklone, potom sa však znova vzpriamila a pretrela si rukami tvár. Trochu sa pootočila a pozrela na hodiny, ktoré mali notovú potlač. Hodina prešla odvtedy, čo si sadla za klavír a začala trénovať novú skladbu. Pozrela späť na čiernobielu klaviatúru. Prsty sa jej letmo dotkli kláves a zazneli kostrbaté tóny novej piesne. Pohľad jej zaletel k notovému papieru a opakovane čítala notu za notou. Pokúšala sa tak zapamätať si čo najviac, aby potom nemala problémy s učením naspamäť sa.

Klavír nechala klavírom a odišla si sadnúť za svoj rohový pracovný stôl. Otvorila notebook, prihlásila sa a roztvorila internetový prehliadač. Ako prvú zadala adresu YouTube, pretože mala v pláne spríjemniť si deň nejakou skvelou hudbou. Vyhľadala si svoju obľúbenú klavírnu hudbu, pustila ju na plné pecky a pohodlne sa usadila na mäkkej otáčacej stoličke tmavej farby. Klasika sa striedala s modernou hudbou a medzi skladbami zaznela aj tá, ktorú sa Timea pokúšala teraz naučiť. Podráždene si niečo zamrmlala popod nos a pre istotu zaklapla notebook a v kresle sa otočila späť ku klavíru. Pohľadom ho hypnotizovala a mračila sa naň. Nedalo jej to, tú pesničku predsa chcela vedieť, tak prečo teraz nesedí za klavírom a netrénuje? Zdvihla sa z pohodlnej stoličky a vybrala za zas a znovu ku klavíru. Ešte neurobila ani krok a musela sa otočiť k stolu, pretože je začal zvoniť mobil. Jemne sa pousmiala, jej obľúbená španielska pieseň. Posunutím prsta po displeji prijala hovor a okamžite sa jej do ucha dostal hlas najlepšej kamarátky: „Timáááá! Máš čas dneska? Že by sme niekam šli, len tak vypnúť."

Tima sa na Kajinom zaťahovaní hlasno zasmiala a pozrela kútikom oka na nástenné hodiny. Mala svoju naj kamošku rada, no niekedy to vážne preháňala.

„Kaji neviem či môžem, mám ešte veľa toho na práci..." Skúšala sa vyhovoriť Tima, pretože nemala veľmi náladu niekam ísť. Hlavne nie teraz, keď sa rozhodla poriadne cvičiť novú skladbu.

„Ježišíííí, však len na hoďku! To ťa predsa nezabije a konečne si spolu poklebetíme. Však sme sa dlho nevideli. Poooď," prosila Kaja svoju kamarátku cez telefón. Tima sa uškrnula, proti Kajiným prisviedčacím schopnostiam bola bez možností vyhnutia sa. Dobre to vedela, no aj tak to zakaždým skúšala zas a znova.

„No dobre," privolila nakoniec Tima, „kde sa stretneme a kedy?"

„Tak som pred tvojim domom, príď mi otvoriť a môžeme ísť hneď," ozval sa z druhej strany hlasný smiech. Timea sa zasmiala tiež, podišla k oknu, ktoré bolo otočené do ulice a vyzrela von. A naozaj, jej dlhoročná kamarátka stála tam, s mobilom na uchu a širokým úsmevom. Keď zbadala Timeu v okne, zdvihla ruku na pozdrav a krátko ňou zamávala.

„Tak mi daj minútku, prezlečiem sa a idem dole za tebou." Zašomrala Timea do telefónu a rýchlo zložila, aby zabránila kamarátke povedať ešte niečo ďalšie. Mobil položila späť na drevenú dosku stola a vybrala sa k skrini. Nemala sa tam potrebu zdržovať, preto len vytiahla jednoduché džínsy a tričko s potlačou, prezliekla sa, vzala si kľúče, mobil a občianku s električenkou. Vybehla z izby, po schodoch preletela ako víchor a smerovala rovno k dverám. Cestu jej však zahatala mama, ktorá sa z čista jasna vynorila z kuchyne. Tima to ledva ubrzdila.

„Kam sa zberáš mladá dáma?" Spýtala sa jej mama celkom útočným tónom. Timea sa zarazila, predsa jej mama nemala nikdy problém s tým aby šla vonku.

„Von. S Kajou, čaká ma pred domom," odvetila pokojným hlasom Timea svojej mame a čakala čo jej na to povie. Tá len kývla hlavou a ustúpila svojej dcére z cesty k dverám. Timea sa na ňu usmiala, venovala jej bozk na líce a utekala vonku za svojou netrpezlivou kamarátkou. Akonáhle otvorila vchodové dvere domu, Karin sa na ňu vrhla ako hurikán a obe takmer spadli na zem. Ich spoločný smiech sa ozýval takmer po celej ulici a ony dve sa bezstarostne váľali po zemi.

Avšak aj ich smiech doznel a spoločne si pomohli postaviť sa na nohy. Chytili sa popod pazuchy a vykročili po ulici smerom k zastávke električky. Počas tej celkom krátkej cesty si stihli vymeniť neskutočné množstvo informácii. Hovorila zväčša Karin a Tima ju len počúvala, pretože dostať sa pri Kaji k slovu bol častokrát problém. Timea len z času načas prehodila nejaké to slovo, no viedla v rozprávaní rozhodne viedla jej kamarátka.

„Kam vlastne pôjdeme? Myslela som, že sa len prejdeme niekde tu." Nedalo Time a musela sa spýtať. Karin na ňu len pozrela, tajomne žmurkla na ňu a nič nepovedala. Obe dievčatá nastúpili do prichádzajúcej električky a odviezli sa až do centra mesta. Tam sa zastavili v najbližšej zmrzlinárni, kde si obe kúpili poriadnu porciu zmrzliny a posadili sa pod slnečník na terase. Neustále mali o čom hovoriť, a tak sa z pôvodnej hodiny stalo omnoho viac.