Klaviristka

15. kapitola

Blikal jej správa na mobile a ona sa po ňom okamžite načiahla. Neznáme číslo a ona si myslela, že to je zase ten otravný človek. Avšak aj napriek tomu správu otvorila a prekvapilo ju, že má už dnes nastúpiť do práce. Pod Maxovým podpisom si našla ešte P.S. a od zlosti mierne očervenela. Nielenže jej písal zo svojho súkromného čísla, žiadal ju aby si jeho číslo uložila. Chvíľu uvažovala nad tým, že si prijatú správu vymaže, no nakoniec to neurobila. Miesto toho sa zdvihla z pohodlného gauča a zamierila do svojej izby. Vybrala si vzorované letné šaty nad kolená, prezliekla sa a trochu sa aj namaľovala, pretože ako klaviristka mala potrebu za každých okolností vyzerať čo najlepšie. Vzala si niekoľko poskladaných papierov nôt, svoju tašku a pobrala sa dole.

„Idem do práce," zavolala rodičom do obývačky a potom odišla z domu. Rýchlym krokom kráčala na zastávku autobusu a v duchu sa modlila, aby nemusela dlho čakať na spoj. Želanie sa jej splnilo, pretože ani nie o päť minút na zastávke zastavil autobus, ktorý potrebovala. S úsmevom na perách nastúpila a pohľadom hľadala voľné miesto na sedenie. Žiadne ale nenašla, a tak jej neostávalo iné, ako sa poriadne chytiť a pokúsiť sa nespadnúť. Hlavu si oprela o kovovú tyč a zavrela na malý moment oči. Na pol ucha počúvala hlásenia zastávok a keď konečne zaznela tá jej, spokojne sa usmiala a otvorila oči. Opatrnými krokmi s v pohybujúcom autobuse presunula ku dverám a stlačila tlačidlo. Autobus prudko zabrzdil a Timea takmer spadla. Od pádu ju však zachránilo to, že sa pevne držala. Dvojkrídlové dvere sa konečne otvorili a ona vystúpila. Okamžite ju ovanul horúci vzduch a ona zacítila dusno, ktoré predpovedalo búrku. Pridala do kroku a o malý moment sa pred ňou objavila terasa kaviarne. Tam, opretý o plôtik ju čakal Max oblečený v tmavých nohaviciach a svetlomodrej košeli. Keď zbadal prichádzať Timu, usmial, odrazila sa od nízkeho plotu a vybral sa jej naproti. Tmavovláska prevrátila očami a psychicky sa začala pripravovať na jeho kecy. Je presne taký istý ako ostatný chalani, potrebuje si niečo dokázať a popritom zo seba urobí idiota.

„Čo prevraciaš očami?" Spýtal sa jej so smiechom Max a zladil sa s jej krokom. Ona zase prevrátila očami a neodpovedala. Mladík si povzdychol a miesto toho sa jej chystal stručne vysvetliť, prečo ju dnes zavolal.

„Keď si tu pred dvoma dňami bola na pohovor, jedna naša zákazníčka, ktorá tu zhodou okolností bola, si ťa vyžiadala na dnešné poobedie. Má tu zahovorenú takmer polovicu kaviarne aj s klavírom. Ako dlho zvládneš hrať?"

Timeu jeho otázka prekvapila.

„Čo tým myslíš, že ako dlho vydržím hrať? S prestávkami aj niekoľko hodín. Ako dlho má trvať to posedenie?"

„Minimálne tri a pol hodiny," zaznela odpoveď z jeho strany a trochu so strachom na ňu pozrel. Na jej tvári sa mihol úsmev a o chvíľu nato sa už smiala na plné hrdlo a vôbec ju netrápilo, že už sa nachádzaj vo vnútri.

„Tri hodiny sú ešte nič. Koncerty, ktoré ako sólistka mávam sú častokrát dlhšie," pobavene na neho žmurkla a on len neveriacky prikývol a pozrel sa dopredu pred seba. Timea sa pozrela tiež tým istým smerom a pri klavíri zbadala stáť skupinku starších žien, ktoré sa veselo zhovárali a rozhadzovali rukami okolo seba.

„Predpokladám, že budem hrať pre skupinku starších dám, že?" Spýtala sa pošepky Timea Maxa a ten jej len ledabolo prikývol, pretože jeho myšlienky boli úplne niekde inde. Mladá klaviristka nad ním len prevrátila očami a sama sa vybrala k postarším dámam, ktoré keď ju zbadali, prerušili svoju družnú debatu.

„Dobrý deň," pozdravila sa Timea a usmiala sa na ženy, ktoré na ňu pozerali so zvedavosťou.

„Dobrý, dobrý slečna," prihovorila sa jej jedna pani v slivkovomodrom nohavicovom kostýme, „Určite budete tá mladá talentovaná klaviristka, ktorá tu pred dvoma dňami hrala. Mám pravdu?"

Timea sa srdečne na pani usmiala a prikývla: „Máte nejaké špeciálne želania na skladby?"

Staršie dámy sa zasmiali a tá, s ktorou Tima teraz hovorila, jej povedala: „Vy sa s tým asi nebudete ťahať slečna, čo?" Už aj Timea sa musela usmiať, očividne s nimi klaviristi nejednali priamo, ale snažili sa rôznymi slovnými hračkami dopracovať tak kam potrebovali. Mnohí si mysleli, že takými jazykovými čačkami sa viac zapáčia zákazníkom, no málokedy to bola aj pravda.

„Tak aby sme začali, no nie?" Pozrela sa mladá dievčina na dámy a potom si odhodlane sadla za klavír. Spustila snáď tú najznámejšiu skladbu a panie sa veselo usmievali a začali sa pohojdávať do rytmu.

-----------

Po troch hodinách neustáleho hrania si Timea ponaťahovala stuhnuté svaly a začala si baliť svoje veci. Dámy sa lúčili a opúšťali kaviareň. Každá z nich sa však ešte zastavila pri klavíri a poďakovala mladej dievčine za spríjemnenie poobedia.

„Wow, bola si skvelá," pochválil ju hlas za jej chrbtom a ona sa prudko otočila. Max sa k nej približoval ako predátor a ona sa cítila nesvoja. Nepáčilo sa jej, že už druhý chalan sa k nej takto správa. Naháňalo jej to trochu strach, no miesto toho sa na Maxa len usmiala.

„Vďaka," odvetila a jej líca nabrali trochu červenkastý odtieň. Počúvanie lichôtok sa jej vždy náramne páčilo a za dnešok ich bola hojná kopa. Zohla sa po svoju tašku dole k nohe klavíra a potom sa zdvihla na odchod. Keď sa však otočila k dverám, zamrzla na mieste, pretože vonku lialo ako z krhly. Max si jej pohľad všimol.

„Odveziem ťa," ponúkol sa jej a klaviristka na neho prekvapene pozrela. Mala nepríjemný pocit, no aj napriek tomu súhlasila s odvozom. Max sa na ňu usmial ako slniečko a rýchlymi krokmi zamieril dozadu, do kancelárie po kľúče od auta. Spoločne prebehli cez dážď a o chvíľu sa už viezli od kaviarne cez mesto až na druhú stranu mesta.

„Chcelo by to adresu, kráska." Poznamenal Max a kútikom oka na ňu pozrel. Timea pri tom oslovení zase sčervenela a rýchlo mu nadiktovala svoju adresu. Autom cesta ubiehala rýchlejšie ako autobusom. Spočiatku bolo ticho, no to potom prerušil práve on: „Vidím na tebe, že máš otázky. Tak sa pýtaj."

Zaškeril sa na ňu a ona sa zasmiala. Prekukol ju, skutočne sa ho chcela na niekoľko vecí spýtať, no nevedela, či mu to nebude nepríjemné. V podstate je jeho zamestnankyňa.

„Stačí, keď mi o sebe povieš niečo sám od seba," usmiala sa na neho jemne a potom otočila hlavu k svojmu oknu. Počula z jeho strany povzdych.

„Moje meno vieš, má dvadsať jeden a môj otec vlastní kaviareň, v ktorej robíš. Ešte stále študujem na vysokej, mám pred sebou ešte pár rokov," uškrnul sa, „teraz si na rade ty."

Timea sa nadýchla. Čo mu má o sebe povedať?

„Moje meno by si mal vedieť. Mám devätnásť a budúci rok neplánujem žiadnu vysokú. Ale aj to predsa vieš."

Max prikývol a o chvíľu už parkoval pred jej domom. Timea sa odpútala, chytila svoje veci a ruku položila na kľučku dverí. Chystala sa vyjsť, no zastavil ju jeho dotyk na jej ruke. Otočila k nemu hlavu a on jej vtisol bozk na líce.

„Pekný večer, kráska," zaželal jej a ona potom s rozpakmi vystúpila z auta a prebehla po daždi ku vchodovým dverám. Tam sa zastavila, obzrela sa a na krátky moment zdvihla ruku a zamávala mu. Potom už videla len zadné svetlá jeho auta.

Tak čo poviete na Maxa a jeho správanie k Time? A keďže včera nebola časť, čakajte dneska ešte jednu ;)