Klaviristka

5. kapitola

Chcela spať, no neľútostný budík v podobe mamy ju vytiahol z postele už pred ôsmou. Zívajúc teda šuchtala dole po schodoch v pyžame.

„Pohni Timea!" Kričala na ňu mama z kuchyne. Oslovená len prekrútila očami a aj naďalej sa vliekla.

„Nebodaj horí?" Spýtala sa keď sa jej konečne uráčilo prísť do kuchyne a usadiť sa za stôl pred teplé raňajky, ktoré už rozvoniavali po celej miestnosti.

„Nehorí, len nám príde na obed návšteva. Tak by si mi mohla pomôcť," zakončila s úsmevom Timeina mama a spýtavo sa pozrela na svoju dcéru. Tá však svoju pozornosť venovala raňajkám, ktoré pomaly chladli.

„Tima! Aspoň ma počúvaj!" Okríkla svoju dcéru, a tá až potom zdvihla pohľad od jedla.

„A s čím potrebuješ ale pomôcť? Vieš, že ja a varenie sa veľmi nemusím," spýtala sa sucho klaviristka a prstami točila po vrchu už takmer prázdneho hrnčeka. Jej mama si povzdychla. Rozmýšľala, kde urobila chybu, keďže nedokázala zasvätiť svojho potomka do tajov varenia.

„Ja viem, že rozmýšľaš nad tým kde sa stratilo moje nadanie na varenie," zasmiala sa brunetka, „ ja som očividne dostala do vienka hudobný sluch."

Tentokrát sa neubránila smiechu ani mama a nakoniec sa smiali spolu. Keď smiech doznel Tima sa zvedavo spýtala: „ Kto k nám vlastne príde?"

„Naši rodinní známi. Dlhé roky žili mimo tohto mesta a teraz sa vrátili. Minule som ich stretla v meste na nákupe a pozvala som ich k nám na obed," odvetila svoje dcére keď upratovala riad.

„Mám šancu ich poznať?"

Jej mama sa zasmiala a pokrútila hlavou: „Nemáš ich ako poznať, bola si ešte veľmi maličká keď odišli." Timea prikývla a akonáhle doutierala riad, zmizla z kuchyne ako strela a pobrala sa do svojho kráľovstva. Dvere sa za ňou zavreli a zvírili tú jemnú vrstvu prachu, ktorá sa usadila pri klavíri. Timeu zasvrbelo v nose a nahlas si kýchla.

Zamierila ku stolu a zo stoličky si vzala veci, ktoré tam včera večer nechala prehodené. Keď bola konečne prezlečená, spokojne si sadla do otáčacej stoličky a prisunula sa bližšie k stolu. Načiahla sa po papiere na vrchu menšej kopy a celkom prudkým pohybom ich potiahla k sebe. Pozorne sa zahľadela na zmluvu, ktorá jej mala zabezpečiť stály prísun peňazí. Podvedome sa usmievala na papiere a nakoniec sa načiahla po pero. Rýchlymi ťahmi napísala svoje meno na vyznačené miesto a spokojne sa usmiala. V pondelok odnesie zmluvu do kaviarne a ešte raz si odskúša menšie krídlo, na ktorom by mala hrávať.

Poriadne zazívala a natiahla sa. Stále ju zmáhala únava a ona sa veľmi túžobne pozerala na odostlanú posteľ. Neodolala a opäť sa hodila do mäkkých perín. Zhlboka sa nadýchla, nasala omamnú vôňu levandule do nosa a s jemným mrčaním zavrela oči a zavŕtala sa hlbšie do perín.

------------

„Timi, vstávaj, návšteva je tu o malú chvíľu," budil ju čísi hlas, no ona ešte stále plávala v ríši snov. Voľačo si zabrblala popod nos a prevrátila sa na druhý bok a spokojne spala ďalej. Osoba, ktorá sa ju pokúšala zobudiť, jej niekoľkokrát potriasla plecom, no potom to vzdala. Timea sa prihlúplo usmiala do perín. Zo spánkového režimu ju vytrhol až zvonček zvoniaci pre vchodových dverách. Zdvihla sa do sedu tak rýchlo, že sa jej telo stretlo so stenou v tesnom spojení. Timea bolestne zakňučala a pošúchala si boľavý chrbát. Rozospatým pohľadom sa poobzerala naokolo a veľmi rýchlo si uvedomila, že návšteva je už tu. Z prízemia sa ozývali vítajúce sa hlasy a ona neváhala ani chvíľu a vybehla z izby aby sa privítala s ľuďmi, ktorých ešte v živote nevidela. Ešte predtým však pozrela do zrkadla a skontrolovala svoj rozospatý výzor.

Nahnevane schmatla z poličky kefu na vlasy a zúrivo si začala rozčesávať vlasy, ktoré boli posplietané do jednej veľkej neupravenej hrče. Už prvé potiahnutie jej spôsobilo pomerne dosť bolesti, a tak rozmýšľala nad tým, že sa na česanie vykašle. Potom si však uvedomila, že dole už majú návštevu a ona si nemôže dovoliť byť neupravená. Aj preto pretrpela bolestivé česanie a bleskurýchle prezliekanie sa do niečoho slušnejšieho. Keď bola konečne spokojná sama so sebou, otvorila potichu dvere a vykĺzla zo svojej izby. Našľapovala potichu a aj po schodoch zišla opatrne. Vrava bola čoraz hlasnejšia a Timea bola zvedavá na ľudí, ktorí sú priateľmi jej rodičov. Bola takmer na konci schodiska keď sa k nej otočil jeden z návštevníkov. Timea zamrzla na mieste. Toto nečakala ani v najdivokejšom sne. Hľadela na ryšavého chlapca stojaceho u nich na chodbe. Rovnako ako ona, aj on bol z tohto stretnutia prekvapený. Ani jeden z nich nedúfal, že toho druhého ešte niekedy uvidí.

Timeina mama si všimla prekvapenie na dcérinej tvári. Vedela, že všetky pohľady sa upreli na dvoch mladých ľudí, ktorí si nedokázali prestať hľadieť do očí.

„Erik, toto je naša dcéra Timea. Timi, toto je syn našich priateľov, Erik." Pohotovo ich zoznámila. Timea sa usmiala a trochu nervózne zamávala človeku, ktorý jej pred vyše týždňom pomohol. Aj na Erikovej tvári sa usadil úsmev, no miesto zamávanie jej len kývol hlavou.

„Poďte si sadnúť zatiaľ do obývačky, ja zatiaľ pripravím stôl," usmiala sa Timeina mama na všetkých a nenápadne pokynula svojej dcére aby ju nasledovala. Tá sa celkom ochotne vybrala za ňou a popritom sa neustále prihlúplo usmievala.

„Odkiaľ sa poznáš s Erikom?" Vybafla na ňu mama okamžite po príchode do kuchyne otázku. Timea sa zasmiala, presne toto od svojej maminy aj očakávala.

„Stretli sme sa len raz, aj to len náhodou," objasnila Tima, „s čím ti pomôžem?" Jej mamina ukázala na taniere a Timea ich bez slov vzala do rúk a začala rozkladať na prestretý stôl.

„Keď skončíš, bež zavolať ostatných z obývačky, dobre?" Timea prikývla maminmu chrbtu a pobrala sa pomalým krokom do obývačky. Neponáhľala sa, netúžila znovu zbadať jeho tvár. Vlastne si myslela, že ho už nikdy v živote nestretne. Teraz sa tomu už však nevyhne, pretože vedela, že jej mama bude chcieť aby boli kamarátmi.

Vošla do obývačky a s úsmevom na perách milo povedala: „Obed je na stole, môžeme sa presunúť do jedálne."

Rozhovor okamžite ustál a všetci sa dvíhali na nohy a mierili do kuchyne. Presne ako Timea očakávala, sedela vedľa Erika, ktorý sa na ňu počas celého večera nápadne usmieval. Aj ona sa snažila usmievať, no jej úsmevy boli takmer stále silené. Nikto si však nič nevšimol, a tak prebehlo všetko v poriadku.             

Čakali ste, že sa ešte oni dvaja stretnú? :D 

P.S.: teraz budú časti vychádzať dvakrát do týždňa: stredu a nedeľu a to z dôvodu mojej účasti v ďalšej pisateľskej výzve, ktorá prebieha tento mesiac :) Tak mi držte palce a nebojte sa hodnotiť (aspoň mi to pomôže pri ďalšom písaní ;) )