Klaviristka

8. kapitola

Pršalo. Kvapky dažďa prudko dopadali na sklenené tabule zimnej záhrady za ich domom. Timea sedela schúlená na prútenom gauči v objatí mnohých mäkkých vankúšov. Sledovala temnú oblohu za francúzskymi oknami a vychutnávala si to nádherné počasie. Dážď konečne ochladil ovzdušie a vyhnal doterajšie sparno. Jemný dážď sa po chvíli zmenil na prudký lejak a bičoval do okien. Timea však naďalej sedela bez pohnutia a veľmi nevnímala veci, ktoré sa diali okolo nej. Myšlienky jej stále utekali k udalosti spred dvoch dní. Nedokázala pochopiť ako sa k nej mohla Kaja zachovať tak hnusne. Ako môže niekto uprednostniť chlapca pred najlepšou kamarátkou? Nedávalo jej to zmysel. Nikdy sa predsa s kamarátkou natoľko neodcudzili ako teraz. Karin sa jej odvtedy neozvala a Timea nemala ani v pláne také niečo urobiť. Na to bola až príliš hrdá.

Ukazovákom si zotrela osamotenú slzu, ktorá sa jej spúšťala po líci. Prečo ju to tak trápi, keď chyba nebola na jej strane? Potiahla nosom a spakruky si otrela vlhké oči. Za sebou započula kroky a ponad plece sa obzrela. Mierila k nej mamina s dvomi pariacimi sa šálkami. Posadila sa k nej na gauč a bez slova podala svojej dcére pariaci sa hrnček.

„Pohádali ste sa s Kajou?" Spýtala sa na rovinu. Timea na ňu prekvapene pozrela. Nikomu predsa hádku nezmieňovala.

„Ako to vieš?" Odpovedala jej s údivom otázkou. Jej mamina sa pobavene zasmiala: „To bude asi ten zmysel, ktorý majú len matky. Už dlhšie chodíš taká čudná a ani Kaja sa tu nezastavila niekoľko dní." Toto objasnenie Timei ani nenapadlo.

„Hmm, to mi ani nenapadlo," zamumlala do svojich kolien, keďže ešte stále sedela pokrčená.

„Tak čo sa stalo?"

Timea rozmýšľala či to mám mame povedať. Možno sa jej to bude zdať prehnané, no možno ani nie. Za vyskúšanie predsa nič nedá.

„Kaja si našla nejakého priateľa, a teraz s ním trávi omnoho viac času ako so mnou. A to som jej najlepšia kamarátka," posťažovala sa. Mama ju pohladila po pleci a usmiala sa na ňu.

„Vieš, čakala som kedy sa povadíte pre chlapca. Mala by si pochopiť, že tvoja kamarátka má aj iné záujmy ako je trávenie času s tebou. Potom si však uvedomí, že jej chýba niekto, komu by sa mohla poriadne zdôveriť a určite príde za tebou," povedala jej jemne mama.

„Ako si to mohla čakať?"

„Obe dospievate a tak sa to dalo predpokladať," žmurkla na svoju dcéru a potom sa aj s hrnčekom v rukách zdvihla z prúteného gauča a vybrala sa preč. Timea osamela aj so svojimi myšlienkami. Vážne za ňou Karin znova príde? Ona nechcela byť predsa tá druhá. Cítila sa zmätene. Potrebovala sa nejako zamestnať a čo je lepšie ako hra na klavíri? Aj ona sa preto zdvihla z objatia vankúšov a vybrala sa dovnútra do domu, do svojho hudobného kráľovstva.

Otvorila si dvere a prešmykla sa ku čiernej ozrute, ktorá nehybne stála na mieste a čakala, kým niekto odklopí veko a vdýchne jej opäť život. A presne to mala Tima aj v pláne. Vdýchne kusu dreva so strunami život. Odklopila veko, sadla si na pohodlnú stoličku a ponaťahovala si prsty nad klávesmi. Potom ich položila dole v celkom veľkej vzdialenosti od seba. Najprv začala ľavou rukou a postupne sa pridala aj pravá, ktorá samotnú skladbu skrášľovala ozdôbkami. Štvrťové noty sa v pravej ruke zmenili na trištvrťové a ľavá ruka zatiaľ hrala celé. Aj to sa však zmenilo a v refréne plynulo prešlo do trištvrťových. Aj napriek tomu, že skladba nebola veľmi známa medzi Timeinými vrstovníkmi, samotná klaviristka sa nedokázala vzdať lásky k jednej z krásnych českých skladieb. Melódiu precítila každým kúskom svojho tela, unášala sa vo víre legát a ozdôbok, ktoré sa opakovali.

Koniec piesne sa však nezadržateľne blížil a Timea začala svoju hru spomaľovať. Posledné dlhé tóny dozneli a zrazu nastalo ticho. Nie také to plytké, ale hlboké, ktoré bolo cítiť všade. Zabodávalo sa do všetkého naokolo, ovíjalo svoje dlhé ruky po všetkom, čo bolo na dosah. Timeu od toľkého ticha striaslo a musela sa rukami objať, pretože jej začínalo byť chladno. Zdvihla sa zo stoličky a vybrala sa ku skrini, odkiaľ si vytiahla hrubú sivú mikinu a prevliekla si ju cez hlavu. Už len dotyk látky na pokožke rúk jej vyslal náboj tepla do celého tela. Spokojne sa usmiala a pritiahla si mäkkú látku bližšie k nosu a nasala vôňu pracieho prášku.

Usadila sa na posteľ a s nosom stále pritisnutým k látke sa zahľadela pred seba. Myšlienky sa jej znovu vrátili ku Kaji a ich spoločnej hádke. Natiahla sa po mobil, ktorý bol pohodený na posteli medzi vankúšmi a pohrávala sa s myšlienkou, že jej zavolá alebo len napíše. Avšak túto myšlienku zahnala, pretože to Karin by sa mala ozvať jej a nie Timea. Odomkla displej a rozklila si facebook. Ako prvé na ňu vybehla fotka Kaji aj s tým jej fešákom. Timea sa kyslo zaksichtila a radšej vypla mobil. Ten potom letel na opačnú stranu postele a ona sa zase sústredila na melódiu, ktorú pred niekoľkými chvíľami hrala. V duchu si spievala text a mala pocit, že aj ona je ako loď, ktorá zablúdila a nevie nájsť východ z bludiska.

Pritiahla si kolená k brade, prekrížila si na nich ruky a pohodlne sa oprela. Zavrela oči a pustila svoje myšlienky preč. Mala potrebu zabudnúť na všetky starosti, ktoré ju sužovali. To jej však nedovolil mobil, ktorý bol stále pripojený na sieť a teraz jej zablikal. Timea otrávene prevrátila očami a veľmi nerada sa poň natiahla. Rozsvietila obrazovku a keď sa pozrela na upozornenie, ktoré jej prišlo, takmer odpadla. So malým strachom otvorila Messenger a pozerala na meno svietiace úplne navrchu. Prečo jej píše ten blázon. Nepovedala mu snáď jasne, že ho nechce ani vidieť? Vypla Messenger a opäť zablokovala mobil a odhodila ho na pôvodné miesto. Dúfala, že keď Erika odignoruje, dá jej pokoj. Jej nádeje však boli očividne márne, pretože o malú chvíľu jej mobil vibroval znovu a keď ani vtedy neodpísala, mobil vibroval takmer každú minútu. Nahnevane po ňom siahla, znovu otvorila aplikáciu a niekoľkými kliknutiami stlmila Erika a aj všetky jeho správy. Ani jednu neprečítala a vypla mobil. Konečne zaslúžený pokoj. Vrátila sa do pôvodnej polohy, zavrela oči a konečne vypla všetko naokolo seba.