Klaviristka

9. kapitola

Už prešlo deväť dní od ich hádky a Karin sa stále neozvala. Timea bola z toho značne nesvoja, no snažila sa nedávať to najavo. Zamestnávala svoju myseľ natoľko, aby dokázala vytesniť všetko ostatné. V kútiku duše však mala pocit, že sa jej to vôbec nedarí. Mala niekoľkokrát chuť napísať Kaji, no vždy ju zastavila nejaká neviditeľná sila.

Aj teraz nezmyslene hľadela na čierny displej svojho mobilu a snažila sa ho zhypnotizovať. Nevedela prečo, jednoducho len potrebovala zabiť čas. Zrazu sa obrazovka rozsvietila a Timea na ňu s nádejou pozrela. Avšak to čo videla, ju sklamalo na plnej čiare. Zase jej totiž písal Erik a ona sa ho nedokázala nijak zbaviť. Bol otravnejší ako komár v lete a to už bolo čo povedať, pretože komáre sú očividne tie najotravnejšie stvorenia. Nahnevane nakrčila obočia a obrazovka displeja počernela. O chvíľu sa však znovu rozsvietila a Timea sa zamračila poriadne. Nahnevane odomkla obrazovku a otvorila si Messenger. Konverzácia s Erikom svietila zvýraznená a ona ju celkom zúrivo otvorila. Okamžite sa jej zobrazila klávesnica a ona naťukala len niekoľko slov, ktoré odoslala a ani nečakala na odpoveď a zamkla mobil.

Chrbtom sa oprela o stenu a zahľadela sa pred seba. Väčšinu zorného poľa jej zabral čierny klavír a ona si až teraz uvedomila, že ho už niekoľko dní zanedbáva. Zaprela sa rukami do mäkkého matraca a presunula svoje telo na kraj postele. Nohy jej voľne viseli dole a jemne sa hojdali, pretože nedočiahla na zem. Špičky natiahla dole a konečne sa dotkla zeme. Opatrne spustila celé chodidlá na zem a postavila sa. Stŕpnuté nohy ju boleli a pri každom kroku jej zo spodkov nôh vystreľovala bolesť s tisíckou mravcov, ktoré sa hýbali zospodu nahor. Zatínala zuby a pomaličky kráčala k svojej obľúbenej klavírnej stoličke. Odtiahla ju a nohy pritom vydali ostrý škrípavý zvuk.

Odklopila veko a ešte postojačky sa natiahla ku skrinke, kde skladovala všetky svoje klavírne noty. Vytiahla odtiaľ Slávne melódie a začala listovať v kope euroobalov. Konečne našla to čo hľadala. Až tretia zbierka jej poskytla pesničku, ktorá jej počas ničnerobenia prišla na um. Mnoho jej rovesníkov tohto interpreta nepočúvalo, no ona ho mala rada. Jeho pesničky aj napriek toľkému času mali svoje osobitné čaro. Dva listy papiera vytiahla z obalov a postavila ich na stojan. Pohodlne sa usadila na stoličke a ponaťahovala si prsty. Pozrela sa do papierov, pripomenula si prstoklady a melódiu. Až potom sa jej chudé prsty dotkli kláves a vylúdili krásne tóny predohry ľavej ruky. Ťahavá melódia zapĺňala celý priestor Timeinej izby, vznášala sa a opantávala mladé dievča.

Timea bola tak ponorená do hudby, že nepočula zvonček pri vchodových dverách a ani kroky smerujúce hore k jej izbe. Klopanie, ktoré sa hodnú chvíľu ozývalo taktiež nevnímala, bola len ona a hudba prúdiaca jej žilami miesto krvi. Až prudké otvorenie dverí zastavilo jej hranie a narušilo tak jej rovnováhu. Nahnevane sa otočila k dverám. Nebola ešte ani v polovici celej skladby a niekto ju tak nezdvorilo prerušil. Vo dverách stála jej mamina s utierkou v rukách a trochu tvrdo hľadela na svoju dcéru.

„Deje sa niečo?" Spýtala sa Timea trochu prekvapene, pretože nemala ako spraviť nič zlé. Nechápala prečo na ňu mama hľadí tak hnevlivo.

„Dole ťa čaká návšteva. Vola som na teba, no očividne si ma nepočula," povedala Time mama káravo. Mladá klaviristka sa previnilo usmiala a pozrela na klavír akoby tým svojej mame ukazovala dôvod prečo nepočula. Žena stojaca vo dverách sa nakoniec predsa len usmiala a kývla svojej dcére aby ju nasledovala dole. Timea bola zvedavá kto za ňou prišiel. Žeby to bola Karin a prišla sa ospravedlniť za svoje správanie? Avšak Kaja to nebola. Keď Timea zbadala Erika, mala chuť sa na päte otočiť a zamknúť sa vo svojej izbe. Nakoniec sa však premohla, prehltla hrču, ktorá sa jej vytvorila v krku a usmiala sa na neho.

„Ahoj. Čo tu robiš?"

„Ahoj," usmial sa trochu nesmelo Erik a uviedol tak Timeu do prekvapenia. Ona si totiž jeho úsmev pamätala skôr dominantnejší a nie takýto plachý.

„Neodpisovala si mi, tak som si povedal, že sa zastavím za tebou a vezmem ťa niekam von." Až teraz sa konečne usmial tak ako si to pamätala z baru. Mierne sa jej roztriasli kolená, no nepripisovala tomu žiaden význam.

„A kto povedal, že s tebou niekam pôjdem?" Spýtala sa Tima provokačne. Úsmev na Erikovej tvári na malý moment zamrzol, no vzápätí bol zase naspať, dokonca ešte s dávkou samoľúbosti.

„Tak ťa unesiem," žmurkol na ňu pobavene a začal sa približovať. Timea cúvala ku schodom a bola rada, že jej mama nestojí v predsieni spolu s nimi. Ktovie čo by si o celom tomto predstavení pomyslela. Silno vrazila chrbtom do stĺpika od zábradlia na schodoch a na tvári sa jej zjavila bolestná grimasa. Erikova ruka okamžite vystrelila dopredu a objala jej pás. Pritiahol si ju bližšie k sebe, pozerali si do očí a Timea sa snažila nenápadne dostať z jeho zovretia. Cítila každý jeho pohyb, každé jedno pohladenie, ktoré venoval jej chrbtu. Timei sa na koži tvorili zimomriavky a kolená boli ako zo želatíny.

„Mudrci vravia, že len blázni sa ponáhľajú. Ja si však nemôžem pomôcť. Zamiloval som sa do teba. Mohol by som zostať? Bol by to hriech?" Šepkal jej potichu a ona si až po chvíli uvedomila, že sú to slová zo skladby, ktorú len pred niekoľkými chvíľami hrala na klavíri. Srdce jej vynechalo niekoľko úderov. Skutočne jej práve vyznal lásku?

„Neboj sa ma, nie som žiadne zviera. Tlačiť na teba nebudem," povedal blízko jej pier, pretože určite videl strach zrkadliaci sa v jej očiach. Timea tam však stále stála ako ochromená. Nebola schopná jediného slova či pohybu. Nedokázala uveriť, že niekto môže povedať niečo takéto a popritom toho druhého ani poriadne nepoznať. Doteraz ho ignorovala, prišiel jej strašne arogantný. A zrazu toto. Mala pocit akoby to bola len hra, ona bola myšou a on mačkou, ktorá si išla len po korisť. A Timea korisťou nikdy byť nechcela.

Konečne sa jej podarilo aspoň zažmurkať a prestúpiť z nohy na nohu. Zhlboka sa nadýchla a rozmýšľala čo mu na to odpovie. Nakoniec ju nenapadlo nič rozumnejšie ako: „Mudrci majú očividne pravdu."

Erikov pohľad stál zato. Maximálne vyvedený z miery a zaskočený. Určite čakal od nej niečo iné, no ona nie je ako iné dievčatá. To si už mohol zapamätať.