Klaviristka

7. kapitola

Sedela na svojej posteli, kolená pritiahnuté až k brade a hlavu sklonenú. Jej telom otriasali vzlyky. Vždy po škaredej hádke plakala. Slová, ktoré povedala ju omrzeli a ona si takto vybíjala svoje zúfalstvo a hnev. Avšak nemala na hádke vinu len ona. V podstate mala pravdu, a tak mala aj právo hnevať sa. Nezdalo sa je fér keď niekto rozhodoval za ňu. Nemali na to predsa právo, je dospelá a o svojej budúcnosti sa môže rozhodnúť sama. Neverila, že to skutočne urobili.

Rozzúrene hľadela na poskladané papiere na svojom stole a v duchu preklínala všetko na čo si len spomenula. Mala chuť roztrhať obe rozhodnutia o prijatí. Ani na jednu z tých škôl ísť nechcela, no na podanie novej prihlášky už nebol čas. Čo si mysleli keď tam posielali tie prihlášky za ňu? Že ju to poteší? To určite! Miliónkrát sa s nimi o tom rozprávala, avšak zadalo sa, že jej názor nebrali do úvahy. Jednoducho vybrali za ňu a hotovo. Akoby bola nesvojprávna.

Bez klopania sa roztvorili dvere na jej izbe a dovnútra sa vovalili obaja jej rodičia.

„Ako si to predstavuješ Timea? Však to bolo tvoje sen dostať sa na tie školy," začala húsť svoju pesničku jej mama a Tima mala čo robiť aby im všetko nevykričala do tváre. Mala svojich rodičov rada, ale toto už bolo priveľa aj na ňu. Samozrejme, že sa musel zapojiť aj jej otec: „Kam inam by si predsa išla ak nie na jedno z najlepších konzervatórií na svete? Tvoja hra by dostala iné rozmery a rýchlejšie by si sa presadila."

„A dosť!" Vykríkla Timea, pretože sa jej nechcelo počúvať stále to isté dookola. „Toto všetko sú len vaše sny. Ja nechcem ísť študovať do zahraničia. Chcem ostať tu! Ako ste mohli bez môjho vedomia poslať tie hlúpe prihlášky? Ako?!" Kričala a slzy mala na krajíčku. Stále nedokázala pochopiť ich dôvody na takýto čin.

„Ani raz ste sa ma poriadne nespýtali kam by som chcela ísť ja. Je tak ťažké pochopiť, že mám na výber vysokej iný názor ako je ten váš?" Timeu bolelo, že zase kričí, no nedávali jej veľmi na výber. Jasne videla na svojej mame prekvapenie a aj kúsok bolesti, ktorý sa však takmer okamžite schoval za masku iných pocitov.

„Ty sama si predsa o tých školách hovorila ako o tvoje budúcej voľbe," povedala jej mama, keď sa trochu spamätala z tej spŕšky slov, ktorou ju obliala jej vlastná dcéra. Timea sa prehrabávala vo svojich spomienkach a hľadala moment, kedy mala vysloviť niečo takéto. S určitosťou však vedela, že také niečo sa nestalo, nemalo ani prečo. Jej voľba jasne padla na úplné inú vysokú školu. Zahraničie ju síce lákalo, ale nie na štúdium.

„Nehovorila, nemohla som. Zahraničie ma neláka kvôli štúdiu, ale kvôli iným veciam," oponovala Timea svojej mama a popritom jej uprene hľadela do očí. Timea v sebe zvádzala boj či má ešte niečo povedať, alebo už radšej mlčať.

„Kam teda chceš ísť?" Spýtal sa napokon jej otec. Tima na neho pozrela s trochou vďaky v očiach.

„Mala som vybraté už nejaké školy, no na poslanie prihlášky je už neskoro," poznamenala smutne Timea, odsunula stoličku od stola a pohodlne sa usadila.

„Čo teda mieniš robiť?" Padla otázka z maminej strany. Timea sa na ňu pozrela a videla ten vnútorný boj so zmierením sa a rešpektovaním jej názoru. Pokrčila plecami a sústredene sa zahľadela von oknom.

„Vidím to na rok voľna. Budem niekde pracovať a o rok si podám prihlášky znova," dospela nakoniec k rozhodnutiu mladá klaviristka. Otočila sa tvárou k rodičom a jasne videla tie šokované pohľady. Predpokladala, že sa im to nebude páčiť, no bolo to predsa jej rozhodnutie. Rozhovor bol ukončený, rodičia sa ako mechanické hračky zdvihli a nechali Timeu samú aj s jej myšlienkami.

Hodnú chvíľu ešte hľadela z okna na ulicu plnú malých detí a hluku, kým sa pobrala ku klavíru, svojej jedinej úteche. Odklopila vrch a sledovala klávesy. Čierna sa striedala s bielou a jej to pripadalo ako z nejakej rozprávky. Ako dobro a zlo, ktoré sa neustále bijú o vládu na svete. Presne tak sa v nej bili aj jej pocity.

Prsty položila na klávesy o oktávu vyššie ako pôvodne mala a zahrala predohru. Štyri rôzne akordy v rozklade jej dali plačlivú melódiu. Presunula sa do pôvodnej oktávy a neustále opakovala tie isté rozklady akordov. Jediné čo sa menilo, bola dynamika. Tá raz bola mohutnejšie a inokedy pokojná ako hladina vody na jazere. Timea všetky svoje emócie vložila do svojej hry a bolo to aj značne cítiť. Vlnila sa do rytmu a jemne pokyvkávala hlavou zo strany na stranu. Aspoň trochu uvoľnila svoje napäté telo a dokázala sa odpútať od všetkého čo sa za posledných niekoľko hodín stalo. A hoci bola skladba tak jednoduchá, ona do nej vložila niečo, čo ju urobilo viac zložitejšou a prepracovanejšou ako bola.

„You caused my heart to bleed and you still owe me a reason, I can't figure out why..." pospevovala si potichu Timea. Slová dokonale vystihovali jej pocity. Cítila sa zranená, oklamaná a podvedená. Slzy sa jej pustili dole lícami a v hlave sa jej okamžite mihli ďalšie slová z pesničky.

„I'm just left alone to cry," zašepkala do ticha, ktoré ju obklopovalo. Text pesničky bol pre tento moment neskutočne pravdivý. Timea sa nachádzala v takmer každom slovo a jej duša sa natrhávala.

Posledné akordy dozneli a Timea aj naďalej zotrvala s rukami na klávesoch. Rozmýšľala čo ďalej. Pôvodne si nechcela dávať rok voľno, no po týchto udalostiach nemala veľmi na výber. Bola z toho sklamaná, predsa len, nechcela prerušiť štúdium a rok je pomerne dlhá doba. Za taký čas sa jej podarí zlenivieť a potom bude mať problémy s nábehom na študentský režim. Nahnevane sa zahnala a celou silou tresla po klávesoch. Ozval sa odporný zvuk trhajúci ušné bubienky. Zdola počula tresnutie dverí a musela sa usmiať popod nos. Sčasti to urobila naschvál a sčasti kvôli svojmu hnevu, ktorý sa jej prevaľoval v duši ako lenivá mačka. Timea ho chcela vyhnať, no on sa jej pevne držal a ďalej nahlodával jej myšlienky. Bol to taký neželaný parazit.