Klaviristka

16. kapitola

Každý deň teraz trávila v práci a na ostatné nemala veľmi čas. Každú voľnú minútu trávila pri klavíri alebo na ceste do práce a z práce. Jediné čo jej dosť prekážalo, bol Max a jeho neustále pozvania niekam von. Timea ho zakaždým odmietla a on od nej odchádzal ako zmoknutý pes. Ona ho odbíjala len kvôli tomu bozku na líce. Nechcela aby sa na ňu naviazal alebo niečo podobné. Mala totiž rada svoj osobný priestor a tým ako sa k nej správa Max, bolo jej súkromie trochu narušené.

Ani teraz tomu nebolo inak. Dievčina si dávala pauzu po dvojhodinovom hraní a hltavo pila vodu z fľaše, ktorú si zo sebou nosila. Niečie ruky ju zozadu objali okolo pása a ona nahnevane zavrčala: „Max, daj mi pokoj."

Stisk okolo rúk okolo nej povolil, no to čo nasledovalo nečakala ani v najhoršom sne. Uvedomila si, že ten kto ju objal, nemohol byť Max, pretože ten stál vo dverách z kancelárie a nahnevaným pohľadom hľadel niekam za ňu. Timea sa prudko otočila a na mieste skamenela. Pozerala totiž do červenej tváre ryšavca, ktorého pravdupovediac netúžila vidieť.

„Kto je, doriti, Max?" Spýtal sa jej ticho, no z jeho hlasu sálal chlad. Timeu striaslo a rýchlo rozmýšľala, čo odpovedať. Už otvárala ústa, keď ju niekto predbehol a povedal, to, čo počuť nikdy v živote nechcela.

„Jej priateľ," zavrčal na Erika oslovený a mračil sa ešte viac ako ryšavec. Majetnícky Timeu chytil okolo pliec a pritiahol si ju k sebe. Nežne jej vtisol bozk do vlasov a palcom jej pohladil rameno. Pri jeho dotyku sa jej pred očami zjavili hviezdičky a ona sa musela o neho oprieť. To chlapca stojaceho oproti nej pobúrilo ešte viac, jeho líca chytili purpurový odtieň, nahnevane zazeral na Maxa. Ten si z toho nič nerobil a pokojným hlasom predniesol: „Ešte niečo potrebuješ od Timky? Lebo ak nie, rád by som ju niekam zobral."

Erik stuhol, ruky zaťal do pästí a aj naďalej zazeral na staršieho chlapca, ktorý sa spokojne usmieval a držal si mladú klaviristku pri sebe. Ryšavec pozrela na dotyčnú dievčinu, no v jej očiach bádal len nezáujem o všetko čo sa dialo okolo nej.

„To mám zato, že som ti pomohol Timea?" Spýtal sa Erik a jeho hlas znel ublížene. Oslovená sa zhlboka nadýchla a až potom prehovorila: „Nie, to máš zato, že sa ku mne neustále správaš nadradene. Ja ti ďakujem, že si mi pomohol, no to je z mojej strany všetko."

Erik sa na päte otočil a opustil kaviareň. V tom momente sa aj Timea pohla a odtiahla sa od Maxa. Z očí jej metali blesky, no on sa len usmieval.

„Prečo si to urobil?" Vrčala nahnevane.

„Chcel som ti len pomôcť," pokrčil plecami a úsmev mu stále neschádzal z tváre. Obaja však vedeli, že za tým sa skrýva ja niečo iné ako len chcel som ti pomôcť. Tima sa radšej viac nepýtala a radšej odložila fľašu, ktorú ešte stále pevne zvierala v rukách. Jej taška z vecami dopadla na zem a ona sa znova usadila za klavír.

„Budeš ma teraz ignorovať?" Jeho hlas znel rovnako zlomene ako pred chvíľou Erikov. Dievčina zaťala zuby a pevne stisla viečka k sebe. Ako sa môže niekto správať tak detinsky?

„Myslím, že mám dosť dobré dôvody na ignoráciu, nemyslíš?" Pozrela sa ponad plece na neho a mierne sa uškrnula. Max to bral ako provokáciu, zachoval však chladnú hlavu a len prikývol. Vzdialil sa od nej a nechal ju hrať ešte ďalšie dve hodiny.

----------

Konečne skončila a mohla sa ísť domov uvelebiť do postele. Nahádzala si veci do tašky a pobrala sa na odchod. Vonku sa však zastavila, pretože ju čakal Max, ležérne opretý o svoje drahé auto. Timea si nahnevane odfrkla. Ak si myslí, že sa zblázni len kvôli jeho bohatstvu, je na omyle. Schválne sa pobrala okľukou na autobusovú zástavku, len aby nemusela čeliť jeho pohľadom a ponuke odviesť ju domov. Zašmátrala v taške, hľadala svoje sluchátka, pretože si chcela dopriať oddych v podobe svojej obľúbenej hudby. Avšak predtým ako ich stihla vytiahnuť, začula za sebou kroky, a takmer okamžite si domyslela kto to bude. Nezastavovala, pokojným krokom pokračovala ďalej a pohľad mala upretý pred seba.

„Hneváš sa?" Spýtal sa jej po chvíli, ktorú kráčal popri nej. Ona vedela, že dlhšie ho ignorovať nemôže, pretože je v podstate jej nadriadený.

„Hnevám, nemal si to robiť. Zbavila by som sa ho aj bez tvojej pomoci," povedala sucho, no v jej hlase bolo ešte stále cítiť štipku hnevu. Skutočne by to zvládla aj sama, no keď jej takto „pomohol" Max, vedela, že sa to nezaobíde bez následkov. Trochu sa aj obývala, no nechcela na to myslieť.

„Mrzí ma to Timi, no videl som ako si sa zatvárila. Myslela si si, že som to ja, že?"

„Hej, myslela. Kto iný v poslednom čase robí na mňa takéto výpady? No jedine ty." Zasmiala sa a aspoň trochu sa uvoľnila. Prišli na zastávku a ona okamžite svoj pohľad uprela na nástenku s časmi príchodov autobusov. On hľadel celý čas na ňu. Timea sa ošila a pozrela sa jeho smerom. Zachytila jeho pohľad ešte skôr, ako sa stihol odvrátiť.

„Prečo na mňa tak hľadíš?"

„Si krásna," šepol a podišiel kúsok k nej. Timei sa zastavil dych. Zmätene a trochu napäto sledovala jeho pohyby. Dotkol sa jej rúk, zdvihol každú k svojim ústam a venoval jej bozk na všetky hánky. Zapýrila sa, pretože toto nečakal.

„Čo to robíš?" Pýtala sa ho v rozpakoch a on v jej otázke aj postoji vycítil strach. Zarazil sa a chvíľu na ňu len hľadel. Rýchlo premýšľal, keď ju pred niekoľkými dňami odviezol domov a dal jej bozk, nenamietala. Teraz však jeho myšlienky zabehli k chalanovi, ktorý sa zjavil u nich v kaviarni a správal sa príliš žiarlivo, aby si Max nevšimol, že Timeu ten ryšavec chce.

„Prepáč, neuvedomil som si, že ty už asi záväzky máš," šepol takmer nečujne, pustil jej ruky a otočil sa na odchod.

„Ako to myslíš s tými záväzkami?"

Pozrel na ňu, v jej očiach zbadal nepochopenie, no mohla ho pokojne aj hrať.

„Ten chalan čo bol dnes v kaviarni, chce ťa. A mám pocit, že s ním aj niečo riešiš. Neviem." Pokrčil plecami a vykročil preč. Timea ostala stáť na zastávke ako prikovaná a hľadela za jeho vzďaľujúcim sa chrbtom.