Klaviristka

24. kapitola

Táto pesnička sa mi k dnešnej časti neskutočne hodila :D však pochopíte prečo ;) :D povinne vypočuť! :D

Štyri dni chodila do práce bez toho aby čo len pozrela na Maxa. Hnevala sa síce sama na seba, no potrebovala premýšľať a jeho ublížené pohľady jej na nálade nepridávali. Nerozprávali sa spolu, teda skôr ona s ním. Max sa totiž snažil naviazať rozhovor, no ona ho len mávnutím ruky stopla a otočila sa mu chrbtom. Timeu však mučilo aj vlastné svedomie a ona sa nemala ani s kým pozhovárať, pretože s Karin sa ešte stále nerozprávali. Uvedomila si však, že jej kamarátka chýba a mala by sa jej teda ozvať.

Práve odchádzala z roboty a hľadala v taške svoj mobil, ktorý tam bol určite niekde pohodený. Avšak medzi toľkými vecami ho nedokázala nájsť, a tak si popod nos mrmlala nadávku za nadávkou. Keď ho konečne našla, ozval sa za ňou krik: „Tima!"

Otočila sa a sledovala ako sa k nej blíži dlhými krokmi Max. Zdúpnela, vedela, že teraz sa mu už nevyhne a keďže bola mimo kaviarne, nemusel od nej odchádzať so stiahnutým chvostom, ale pokojne sa ňu mohol aj nakričať.

„Prečo sa mi, kurva, vyhýbaš Timea? Urobil so ti snáď niečo?" Jeho hlas bol ostrejší ako čepeľ noža a ju pri každom jeho slove bodlo. Jej tvár odzrkadľovala niekoľko rôznych emócii.

„Max,..."Nevedela čo mu viac povedať. Max na ňu hľadel prísnym pohľadom a čakal vysvetlenie, ktoré mu dlhovala. Keď sa na to pozrela z jeho strany, chápala jeho hnev. Nemala právo sa mu takto vyhýbať, pretože jej skutočne nič nespravil.

„Poď," natiahol k nej ruku, ona sa ho chytila a on ju o chvíľu ťahal k jeho autu. Galantne, hoci stále s hnevom, jej otvoril dvere. Hlavou jej kývol aby si sadla a on za ňou dvere zabuchol. Obehol auto z druhej strany a obsadil sedadlo pre šoféra. Timea pomýšľala nad útekom, no než si stihla otvoriť dvere a vystúpiť, Max prezieravo zamkol dvere. Trochu zúfalo sa na neho pozrela. On je pohľad opätoval, no bol plný odhodlania.

„A teraz pravdu kráska, urobil som ti niečo?" Teraz znel jeho hlas o niečo jemnejšie, no ona tam stále počula odtienky hnevu a podráždenia.

„Prepáč, ja...," zasekla sa a rozmýšľala ako pokračovať. Potom sa však zhlboka nadýchla a pokračovala, pretože ju k tomu nútil aj pevný stisk Maxovej ruky: „Potrebovala som si to všetko premyslieť. Hudba je pre mňa strašne dôležitá, no aj ty. Za tých niekoľko týždňov."

„Takže si vlastne trápila seba aj mňa," skonštatoval sucho on a stále jej uprene hľadel do očí. Hnedovláska prikývla. Vystihol to presne.

„V podstate si mi dal ultimátum, buď hudba alebo ty. A ja sa neviem rozhodnúť, pretože chcem hudbu aj teba," hlas sa jej lámal a ona s námahou zadržiavala slzy. Pohľad sklopila dole, no aj tak ju stále pálili jeho oči, ktoré sa neprestali dívať. Dotyk jeho dlane na jej rozpálenom líci ju prekvapil. Prstami jej obkreslil líniu sánky a dostal sa k brade. Jemne ju vzal do prstov a podvihol tak, aby mu opäť hľadela do očí.

„Ty si trúba," smial sa jej, „rozhodne to nebolo ultimátum. Len som chcel, aby si premýšľala čo je pre teba dôležitejšie. Očividne v tom máš jasno. Ja ti hudbu brať nejdem, len chcem aby si si uvedomila, že akonáhle začneš vystupovať, tvoj čas strávený so mnou sa zmenší."

„To by ma mrzelo. Nechcem nič kaziť," šepla potichu a Max sa znovu zasmial.

„Kráska, nikto nie je neomylný. Ja tiež robím chyby. Vieš, ši asi prvá, ktorej toto hovorím, pretože väčšina dievčat chce počuť drsné reči a podobné nezmysly. Ja na také nie som." Opäť ju pohladil po líci a ona sa k jeho dlani viac pritúlila. Pravá ruka vystrelila hore a prilepila sa na tú jeho.