Klaviristka

10. kapitola

Sedela zatočená v deke na parapete svojho okna v izbe a snažila sa nájsť hviezdy. V tom jej však bránila hustá tma, ktorá pohlcovala všetko naokolo. Timea poriadne nevidela ani na vlastný nos, tobôž nie na hviezdy, ktoré boli od nej vzdialené milióny kilometrov. V hlave sa jej premietali udalosti z dnešného poobedia. Nechcelo sa jej veriť, že ten idiot si mohol myslieť, že s ním pôjde von, dokonca, že si s ním niečo začne. Timea nemala rada takéto typy chlapcov, boli príliš namyslený a hlúpy. Taktiež ju mrzelo, že si o ňom myslela niečo iné. Zachránil ju a ona mala pocit, že stretla niekoho normálneho. Teraz už vedela, že to tak nie je. Je presne taký istý ako ostatní v jeho veku. Drzý, mysliaci si, že je všetko len pre neho a všetko si môže dovoliť. Skrátka taký namyslený hňup.

Červený pramienok vlasov ju pošteklil na tvári a ona si ho prstami zahrnula späť za ucho. Hlavu si oprela o chladné sklo a pozerala aj ďalej von do tmy. Spánok ju obchádzal, aj preto sedela na parapete a jej myšlienky blúdili v nekonečných vesmíroch. Túžila uniknúť a nič neriešiť. Neustále problémy ju ťažili a ťahali ju tak dole k zemi. Ona však chcela lietať. Bohato by jej stačilo byť niekde inde, s inými myšlienkami a inými problémami. Možno by to tak bolo pre ňu lepšie a možno ani nie.

Do mysle sa jej vkradla melódia starej českej uspávanky, ktorú jej otec ako malej spieval pred spaním.

„Máš má ovečko dávno spát, dnes máme půlnoc temnou," nôtila si ticho pre seba. Privrela oči a v hlave sa jej premietla spomienka na jeden dávny, takmer zabudnutý večer, kedy jej otec spieval sediac na posteli práve tieto slová.

Tiché vibrovanie mobilu pohodeného medzi vankúšmi, ju primälo odvrátiť pohľad od tmavého okna. Neochotne vstala a šuchtavým krokom sa pobrala k posteli. Keď už stála pri nohách postele, bez zaváhania sa hodila do perín a hlavu zaborila do veľkého mäkkého vankúša. Naslepo nahmatala mobil a strčila ho priamo pred nos. Displej sa rozsvietil a ožiaril tak jej tvár prudkým svetlom. Timea musela privrieť oči a čo najskôr stlmiť jas, pretože dlhšie by to nevydržala. Aj napriek tomu ešte hodnú chvíľu žmúrila na obrazovku, kým si jej oči konečne privykli na určitý jas.

Veľmi ju neprekvapilo kto jej o takomto čase píše. Viac ju však prekvapil obsah samotnej správy. Pozrela sa na čas a od prekvapenia takmer vyvalila oči. Bola takmer polnoc a on jej píše aby šla na balkón. Začudovane pokrútila hlavou, no aj napriek pochybnostiam sa znovu zdvihla z postele a zamierila k balkónovým dverám. Odhrnula záves so záclonou a potichu otvorila dvere. Okamžite ju obalil závan chladu a Timea si pritiahla deku k sebe ešte viac.

„Prišla si," vydýchol hlas za ňou a ona od ľaku podskočila niekoľko centimetrov do výšky. Prudko sa na pätách zvrtla a ocitla sa tvárou v tvár Erikovi. Tvár mal schovanú v tieni a ona na neho poriadne nevidela. Bližšie sa však k nemu neodvážila, hlavne nie po nedávnych udalostiach.

„Bojíš sa?" Spýtal sa jej s náznakom pobavenia v hlase. Timea hrdo vypla bradu dopredu a pokrútila hlavou. Potom si však uvedomila, že ju asi nemôže vidieť a preto slovne zopakovala svoje vyjadrenie: „Nie."

„Škoda, mal som pocit, že sa ku mne moc nemáš," jeho slová prešli zo šepotu do normálnej reči a Timea sa s obavami poobzerala okolo seba. Začujú ich jej rodičia? Čo by jej povedali na to, kebyže tu nájdu Erika? Odpovede na tieto otázky Timea radšej nechcela ani vedieť. Erik mal v jednom pravdu, bála sa, no nie jeho. Jej strach pramenil z iných zdrojov, o ktorých nikto nikdy nevedel a ani vedieť nebude. Svoje strašidlá mala pochované hlboko v sebe, pochované pod povrchom.

Objala si plecia a deka sa tak nahrnula ešte bližšie k jej telu. Aj Erik si očividne všimol, že jej je chladno, a tak pristúpil bližšie a z ničoho nič ju pevne objal. Timea šokovane ustrnula a nebola schopná akejkoľvek reakcie. Teplo, ktoré sa k nej v tú chvíľu dostalo, dokázalo otupiť všetky jej zmysly a ona sa nechala objímať od človeka, ktorého by k sebe v živote nepustila bližšie ako na niekoľko metrov. A aj napriek tomu teraz stála na svojom balkóne v jeho objatí.

„Erik, pusti ma," zasyčala na neho keď sa jej konečne poriadne vrátilo vnímanie a uvedomila si čo sa deje. Chlapec ju veľmi nerád púšťal z náruče, no nechcel sa s Timeou hádať. Poodstúpil ďalej a pozorne si ju premeriaval pohľadom. Hľadel v jej tvári akýkoľvek náznak odporu k nemu, no nič nenašiel. Aspoň malé víťazstvo pre neho.

„Prepáč, nemal som ťa len tak objať." Ospravedlnil sa jej rýchlo, pretože až teraz si všimol hnev stúpajúci z jej pohľadu.

„Bola od teba hlúposť prísť sem. Neviem čo si sľuboval, no ja som ti už svoje povedala," syčala na neho ďalej a on ustupoval k zábradliu.

„Fajn," zatiahol trochu namyslene a samoľúbo a preliezol zábradlie. Oboma rukami sa pevne držal a s úsmevom sa pozeral na Timeu, ktorá stála presne na opačnej strane. Nahol sa k nej a jedna jeho ruka vystrelila dopredu. Timea nestihla zareagovať, a tak jej Erik priložil svoje pery na tie jej. K Timei sa dostavila ďalšia vlna šoku, avšak ešte väčšia ako predtým. Teraz ale zareagovala a ustúpila od zábradlia ďalej. Nazúrene na neho pozrela a jeho hlúpy úsmev ju rozohnil ešte viac. Otvorila ústa a chystala sa mu niečo štipľavé povedať, no stihol ju prerušiť: „Dobrú noc a sladké sny Čiernobiela."

A s týmito slovami opustil jej balkón a zmizol v tej čierno čiernej tme. Timea sa za ním ešte hodnú chvíľu dívala, no nemala ho šancu nájsť. Otočila sa, deku si pritiahla bližšie k sebe a vrátila sa do tepla svojej vyhriatej izby. Zavrela dvere, zatiahla záclonu so závesom a trochu rozčúlene sa oprela o stenu. Čo sa to práve stalo? Dotkla sa roztrasenými prstami svojich pier, na ktorých ešte stále cítila jeho dotyk. Mala pocit akoby snívala a celé toto nočné predstavenie, ako si to nazvala, sa jej len zdalo. Avšak jej roztrasené ruky a celé chvejúce sa telo dokazovalo pravý opak. Skutočne tu bol Erik a skutočne ju pobozkal.

Čakali ste to? :D Ja teda nie :D