Klaviristka

21. kapitola

Usmievala sa na Maxa a nechávala sa unášať hudbou, ktorá znela na jarmoku. Timea pôvodne ani nechcela na jarmok ísť. Kaja nebola doma a ani sa spolu veľmi nerozprávali, takže mladá klaviristka nemala s kým veľmi ísť. Nakoniec však aj tak do mesta šla. Max prišiel po ňu na aute a dlho ju prehováral. Timea sa zdráhala, nechcela aby sa niesli po meste reči, ktoré už pomaly začínali, pretože trávila s Maxom celkom dosť času. Stále však nechcela aby sa šírili klamstvá, po tých ona netúžila. Nakoniec sa však Maxovi podarilo hnedovlásku prehovoriť a spoločne sa išli zabaviť na jarmok, ktorý sa konal každoročne v ich meste.

Timea teraz svoje rozhodnutie neľutovala. Ísť s ním bolo asi jeden z lepších nápadov, pretože ak by ostala doma, pravdepodobne by sa nudila. Max ju držal za ruku a kráčal pred ňou davom ľudí, v ktorom by sa ona sama určite stratila. Nepozerala sa pred seba, spoliehala totiž na neho a to sa jej teraz vypomstilo. Max totiž stál na mieste a ona, keďže stále kráčala, do neho narazila a potichu zakliala. Max sa na ňu otočil a spýtavo nadvihol obočie, pretože ju ešte nikdy nepočul nadávať.

„No čo, akoby si také slovo ešte v živote nepočul," uškrnula sa na neho a on sa nad jej odpoveďou musel len zasmiať.

„Prečo si vlastne zastavil?"

„Pretože už sme tam kde som ťa chcel zobrať," odpovedal na jej otázku a posunul sa jej z výhľadu. Timea od neho odvrátila pohľad a tak sa do jej zorného poľa dostala ošarpaná plechová búda na kolesách, ktorá kedysi asi bola maringotkou alebo niečím podobným. Teraz však bola prerobená na provizórnu strelnicu s kopom plyšových zvierat povešaných po bokoch.

„Strelnica?" Spýtala sa prekvapene Timea a trochu nedôverčivo hľadela na kovové plechy, ktoré vyzerali, že sa čochvíľa rozpadnú.

„Ale no ták, kráska. Chcel som ti urobiť predsa radosť. Tak sa na mňa konečne prestaň mračiť a poď," natiahol k nej ruku a ona mu ju podala. Spoločne vykročili bližšie k maringotke okolo ktorej bol celkom veľký hlúčik mladých ľudí a hlavne párov. Chlapci sa svojim priateľkám chceli predviesť a tiež im aj vyhrať nejakého toho plyšáka. Max sa postavil do rady a Timea sa trochu nervózne obzerala okolo seba. On jej stisol ruku a bruškom palca ju pohladil. Ona sa na neho vďačne usmiala a jej nervozita opadla, no nie však úplne. Stále v nej z nej kúsok ostal a ona sa nevedela oslobodiť.

„Ktorý sa ti páči?" Spýtal sa jej šeptom do ucha keď ju objímal okolo drieku. Brunetka sa zadívala na plyšákov všetkého druhu a prezerala si jedného po druhom. Nič sa jej veľmi nepáčilo, no keď sa dostala až na samý vrch police, vedela, že presne toho plyšáka chce. Max sledoval jej pohľad a usmial sa. Predpokladal, že práve ten sa jej bude páčiť zo všetkých najviac.

„Ten medvedík s klavírom je dokonalý," hlesla a stále nevedela odtrhnúť oči od malého, no zato roztomilého macíka, ktorý v rukách zvieral elektronické klávesy.

„Vedel som, že ten sa ti bude páčiť," šepol jej naspäť a venoval jej bozk na rozpálené líce.

„Pokúsim sa ho vyhrať, sľubujem." Žmurkol na ňu a potom sa pohol dopredu, pretože sa konečne dostal na radu.

„Tak čo to bude mladý pán. Ktorého chlpáča vystrelíte pre svoju okúzľujúcu priateľku?" Spýtal sa Maxa chlapík za pultom a pripravoval zbraň.

„Toho medveďa čo máte úplne na vrchu," odvetil mladík a chlapík za pultom vyvalil oči.

„Tak to ste prvý, kto o to žiada. Nikomu sa veľmi ten plyšák nepáči," zamrmlal muž a podal Maxovi zbraň. Ten sa zahľadel na terč a po chvíľke mierenia vystrelil. Šípka, ktorá vyletela zo zbrane sa zapichla priamo do stredu. Muž za pultom obdivne zapískal a Timea tiež neverila svojim očiam. Ďalšia rana a ďalší priamy zásah do stredu. Maxovi ostávala už len jedna strela a aj tá letela priamo do stredu.

„Musím povedať, že takého strelca som tu ešte nemal za celý ten čas, ktorý tu robím. Plyšák je váš. Prajem Vám ešte pekný deň," povedal muž a medvedíka s klavírom podal Timei, ktorá si ho s radosťou pritisla k sebe. Vďačne sa usmievala na Maxa a toho hrial jej úsmev. Nečakal však, že sa k nemu jeho kamarátka nahne a venuje mu sladký bozk priamo na pery. Pritiahol si ju k sebe a ich bozk prehĺbil. Ruku jej položil na líce a prstami jej zašiel do vlasov. Jediné čo mu prekážalo, bol macko medzi ich telami.

Timea sa odtiahla ako prvá a jej tvár žiarila šťastím. Max bol na tom veľmi podobne, no okolo neho sa vlnila aj škodoradosť, pretože za Timinim chrbtom zbadal Erika, ktorý sa na nich nepozeral veľmi priateľsky. Time to však nepovedal, pretože ju nechcel rozrušiť. Miesto toho ju chytil za ruku a spoločne vykročili zase do davu ľudí, ktorý sa stále tlačili a ponáhľali ktovie kam.

----------

Sedeli na múriku a hľadeli na svetlá mesta. Všetko mali ako na dlani a obaja si vychutnávali ten pohľad. Timea sa chrbtom opierala o Maxovo plece a on mal svoju ľavú ruku prehodenú cez jej bruchu a macko trónil nad ňou.

„Bol to krásny deň, že?" Spýtal sa jej Max a ona mu trochu ospalo prikývla.

„Si unavená? Chceš ísť domov?"

„Som unavená, bol to totiž dlhý deň. Domov sa mi však veľmi nechce," priznala sa mu a on sa na ňu potmehúdsky usmial.

„A kam chceš teda ísť?" Jeho otázka u nej vyvolala vlnu smiechu. Čakala to, no aj tak jej to prišlo vtipné. V tomto momente sa jej zdal predvídateľný ako každý iný chlap.

„K tebe?" Nadhodila a pozrela na neho kútikom oka. Videla ako sa usmieva, očividne ho to dosť potešilo.

„Fajn, a potom ťa odveziem domov. Aby tvoji rodičia nepovedali, že som ti ublížil alebo niečo."

Timea sa znovu zasmiala: „Myslím, že obaja očakávajú, že dnes späť doma nebudem. Ale keď ma nechceš..." Jej výraz tváre bol vážny, no jej oči sa smiali najviac ako sa len dalo. Vstala, oprášila si nohavice a svojho nového plyšáka pritisla k sebe. Max ju nasledoval a miesto toho aby za ňou normálne kráčal, vzal ju na ruky. Ona vypískla a začala sa nahlas smiať.

„To je začo?" Pýtala sa ho pomedzi vlny smiechu, ktoré ju zmáhali.

„Zato, že si moja." Za každým slovom jej venoval jeden bozk priamo na pery a ona mu ich s radosťou oplácala. Max ju odniesol až k autu, kde obaja rýchlo nastúpili a odviezli sa k nemu.