Klaviristka

20. kapitola

Sedela doma za klavírom, zavretá vo svojom kráľovstve len s hudbou, ktorá ju dokázala upokojiť. Systematicky stláčala klávesy spolu s pedálom a zvuk sa šíril nielen v jej izbe, ale aj dole po prízemí. Bolo jej to jedno, všetko jej bolo jedno.

Jej myšlienky boli sústredené niekde inde, prsty hrali automaticky a popamäti. Zo zamyslenia ju vytrhlo pravidelné ťukanie na sklo jej okna. Jej ruky sa zastavili a Timea otočila hlavu k balkónu. Takmer ju trafilo, pretože za oknom stál ryšavo vlasý Erik a zoširoka sa na ňu usmieval. Keď sa zdvihla zo stoličky a vykročila smerom k nemu, jeho úsmev sa ešte rozšíril. Aké však bolo jeho prekvapenie keď neotvorila dvere, ale miesto toho chytila tmavé závesy a zatiahla mu ich priamo pred nosom. Spokojne sa usmiala a vrátila sa späť ku klavíru. Nestihla si však ani sadnúť keď sa ozvalo klopanie na okno. Bolo naliehavejšie a vytrvalejšie ako to predtým. Timea ho však odignorovala a sadla si na klavírnu stoličku. Rukami sa dotkla kláves a z prstami prebehla z jednej strany na druhú. Klopanie konečne utíchlo a ona sa opäť pozrela do nôt. Prsty rozprestrela na klávesoch a začal hrať skladbu odznovu.

Nehrala dlho, keď sa vyklopkávanie obnovilo, no ju zaujal iný zvuk zvonku. Prichádzajúce auto zaparkovala podľa všetkého pred ich domom. Timea vyskočila na rovné nohy a ponáhľala sa k dverám svojej izby. Prudko ich otvorila a dole do chodby takmer zletela. Ozval sa zvonček a ona prudkým trhnutím otvorila vchodové dvere, za ktorými stál s úsmevom a kyticou kvetou Max.

„Priznaj, stála si celý čas za dverami, čo?" Smial sa jej, pretože dvere otvorila tak rýchlo. Brunetka sa zapýrila, no pokrútila záporne hlavou.

„Počula som auto a hlúpa nie som, takže som si domyslela, že si to ty," odôvodnila mu a žiarivo sa na neho usmiala.

„Dobrý," pozdravil Max Timeinu mamu, ktorá sa vynorila s kuchyne, „kvety sú pre vás."

„Nemusel si si robiť starosti Max. Ale sú krásne, ďakujem." Aj ona sa neho usmiala rovnako žiarivo ako jej dcéra. Timea sa zatiaľ vybrala ku schodom a keď mala jednu nohu položenú na prvom schode, obzrela sa na Maxa: „Tak ideš?"

Mladík sa pozdravil jej mame a dobehol za brunetkou ku schodom. Chytil ju za ruku a spoločne vykročili po schodoch hore do jej izby. Keď už boli bezpečne za dverami jej kráľovstva, Max ju oprel o dvere a chytil si ju do náruče. Venoval jej niekoľko nežných bozkov na líca a ešte pevnejšie ju stisol v objatí. Timea si jeho dotyky užívala a svoju hlavu mala zaborenú v jeho hrudi.

„Povieš mi, čo ten debil robí na tvojom balkóne?" Spýtal sa jej zrazu a Tima na neho prekvapene pozrela.

„Aký debil?" Potom si však spomenula na Erika, ktorý jej vyklopkával na okno ešte predtým ako prišiel Max.

„Myslíš toho, čo mi stále nechce dať pokoj? Tak ten sa tu zjavil a vyklopkával mi na okno. Čo myslíš, prečo mám zatiahnuté závesy?" Opáčila mu jeho otázku a dúfala, že jej Max bude veriť. On sa len usmial, pustil ju z náruče a vybral sa k oknu. Závesy chytil do rúk a jediným pohybom ich od seba odtiahol. Timea sledovala Erikov zdesený výraz a v duchu sa musela smiať. Max to mal očividne dobre premyslené, pretože otvoril dvere a vtiahol ryšavca dovnútra.

„Aby bolo jasné, ty rajčiak, Time dáš pokoj. Ak ti to nestačí vysvetliť slušne, pokojne si povedz a môžeme si to ísť vyriešiť vonku stručne a ručne," povedal Erikovi a ten na mieste očervenel nielen od potláčaného hnevu ale aj od potupy, ktorú práve zažil.

„Timea to vie povedať aj sama. Alebo si nebodaj jej hovorca?" Našiel v sebe zbytky odvahy Erik, a tak si neodpustil toto podrypnutie. Timea videla ako sa Maxovo telo naplo a aby zabránila vznikajúcemu konfliktu, podišla dopredu a dotkla sa jeho ruky. Preplietla si s ním prsty a stlačila mu ruku. Pozrel sa na ňu a mierne sa usmial.

„Povedal ti to správne, nechcem aby si ma otravoval alebo ma akokoľvek kontaktoval. Je ti to jasné?" Jej ostrý tón sa zaboril do Erika ako ľadové ostne. Nemyslel si, že by k nemu bola taká. Pomohol jej keď potrebovala a ona sa mu teraz takto odvďačila. Nahnevane sa pozrel na dvojicu stojacu pri sebe, prepálil ich dlhým pohľadom a potom sa otočil na odchod.

Timea sledovala ako lezie dole jej balkónom. Konečne sa ho zbavila a jej sa uľavilo. Tiež sa však trochu cítila zle, pretože jej vtedy pomohol, no na druhú stranu ju zabolelo, že ho poslala preč. Mohol to byť dobrý človek a aj kamarát, no hneď si však uvedomila ako sa k nej správal na začiatku. Max akoby videl jej myšlienky a jednou rukou ju objal okolo pliec.

„Nič si z toho nerob. Úprimne, som rád, že sa okolo teba nebude už motať. Liezol mi na nervy a nechcem aby za tebou behal niekto iný ako ja," žmurkol na ňu a pobavene sa usmial. Ona zase nabrala červený odtieň v tvári a ladila tak s končekmi svojich vlasov, ktoré boli prefarbené na červeno. Max zatiaľ prešiel k jej klavíru a postláčal niekoľko kláves, ktoré vydali vysoké tóny. Tima si musela zapchať rýchlo uši, pretože jej to trhlo ušné bubienky.

„To muselo byť ťažké, dostať sem ten klavír," skonštatoval a ona len súhlasne prikývla. Myšlienkami však bola stále mimo a on to videl. Potreboval ju priviesť späť, chcel aby bola pri ňom a tak sa k nej priblížil a objal ju od chrbta. Ona sa v jeho náručí zvrtla a hlavou sa oprela o jeho plece.

„Kráska, usmej sa na mňa," žiadal ju a palcom jej prechádzal po pleci. Hnedovláska sa otočila tvárou k nemu a pozrela mu do očí.

„Prečo mám z toho celého nepríjemný pocit?"

„Z čoho? Z nás? Alebo z toho chalana?"

„Asi zo všetkého," pripustila ona a pohľad sklopila dole ku svojim nohám. Max jej prstami podvihol bradu: „Neboj sa, všetko bude dobré. Sľubujem."

Ako dôkaz ju jemne pobozkal na pery a ona sa nebránila. Keď sa od nej odtiahol, na perách mala úsmev.

„Tak sa mi to páči," povedal jej a venoval jej perám ďalší bozk, tentokrát však dlhší.