Klaviristka

6. kapitola

„Prepáčte, mám ešte nejaké povinnosti," ospravedlnila sa Timea a ladným krokom sa vybrala preč z obývačky. Keď sa dostala na schody, uľahčene si vydýchla. Už by tam nevydržala sedieť ani minútu. Niežeby jej vadila prítomnosť návštevy, nedokázala sa zapojiť do rozhovoru a mala tak problém udržať svoju pozornosť.

Otvorila dvere do svojej izby a vybrala sa priamo ku klavíru, ktorý ju k sebe mámil energiou, ktorá z neho vyžarovala. Dobre vedela akú skladbu si zahrá. Noty nepotrebovala, pridobre vedela ako má hrať túto skladbu. Už ako malá ju mala neskutočne rada a keď sa naučila poriadne hrať na klavír, zaumienila si, že sa naučí aj New age. Stalo sa, a ona teraz na tú skvelú melódiu a ešte lepší text nedala dopustiť.

Oktávy zvládala ľavou zadnou a osminky v pravej ruke bolo krásne počuť. Plynule prechádzala z jedného akordového rozkladu na druhý a v hlave si rátala doby. Hrala potichu, nechcela rušiť spoločnosť, ktorá sa zabávala dole v obývačke. Dvojhmaty v pravej ruke jej dali niekedy zabrať, no teraz ich prešla s ľahkosťou ako ešte nikdy. Usmiala sa a uvoľnila svoju myseľ aj telo ešte viac ako doteraz. Presne toto potrebovala. Hudba ju upokojila a dovolila jej uniknúť z reality. Nebola ešte ani v polovici skladby keď ju vyrušilo takmer nečujné zaťukanie na dvere. Jej ruky sa zastavili nad klávesmi a hlava sa prudko zvrtla k dverám.

Zaťukanie sa ozvalo znova, a tento raz hlasnejšie ako predtým. Timea sa zamračila, neochotne vstala a otvorila dvere.

„Krásne hráš," pochválil ju Erik a bez opýtania vošiel ďalej do je izby. S rukami vo vreckách sa obzeral okolo seba a Timu si nevšímal. Tá postávala aj naďalej pri dverách a ostražito sledovala Erika. Vôbec sa jej nepáčilo, že si obzerá jej izbu.

„Čo chceš? Nemal by si radšej sedieť dole?" Spýtala sa celkom podráždene Timea a pozerala na neho hnusným pohľadom. Erik si ju nevšímal a ďalej pokračoval v obhliadke jej izby.

„Pokojne ďalej hraj, ja tu nie som," zazubil sa na ňu po malej chvíli a nenápadne na ňu žmurkol. Timeina tvár očervenela, nikto sa k nej takto nesprával a on si dovolí bez povolenia ešte aj prezerať jej súkromnú izbu. Rozhodla sa mu to oplatiť rovnakou mincou: „Jedine ak vypadneš. Toto je moja izba a ja ťa tu nechcem."

Jej hlas znel podráždene a vyžarovala z neho aj istá dávka arogancie. Presne tak to chcela. On sa na ňu otočil s prekvapeným výrazom, nečakal od nej reakciu podobného typu. Tiež ho prekvapil aj jej odhodlaný výraz, ktorý si jasne prečítal z jej tváre.

„Čo si taká? Myslel som, že,..." nestihol dokončiť myšlienku, pretože mu Timea skočila do reči: „Tak radšej nemysli, niekedy to neprospieva zdraviu."

Erik ostal prekvapene stáť na mieste. Timea ho svojimi slovami nepríjemne prekvapila. Myslel si totiž, že hudobníci sú jemné duše, no ona v tej svojej očividne nosila aj oheň. Vyzerala ako pokojná osoba, no teraz mu ukázala aj stránku, ktorú si nikdy na dievčatách nevšímal. Vedeli byť aj tvrdé a kruté ak sa jednalo o ich názory a presadenie si ich.

Timea rozmýšľala, či náhodou svoju reakciu neprehnala, no potom si uvedomila, že ona je u seba doma a práve on porušil jej nepísané zákony o vstupe do izby. Trpezlivo čakala, čo sa bude diať ďalej. Bola zvedavá na jeho reakciu. Dlho však čakať nemusela, pretože Erik k nej pristúpil bližšie. Jeho blízkosť v nej vyvolala čudný pocit, ktorý takmer okamžite potlačila. Kúsok odstúpila dozadu a aj naďalej mu hľadela priamo do očí.

„Ešte stále si tak odvážna ako pred chvíľou?" Spýtaj sa jej potichu mierne zastretým hlasom. Timea mu s úškrnom prikývne a spokojne sleduje jeho zádumčivý výraz.

„A teraz by si mohol vypadnúť," šepne v tichosti a ukáže mu hlavou na dvere. Erik sa ku podivu stiahne a skutočne sa vyberie k dverám.

„Ver tomu, že sa nevidíme naposledy Čiernobiela," povedal jej na rozlúčku a potom sa už za ním zabuchli dvere. Timea k nim okamžite pribehla a zvrtla kľúčom v zámke. Chrbtom sa oprela o dvere a vydýchla dosiaľ zadržiavaný vzduch. Opäť si sadla ku klavíru a položila prsty na klávesy. Uvažovala či má ešte hrať alebo len tak sedieť na stoličke a hľadieť na čierne drevo. Adrenalín a emócie, ktoré jej prúdili telom však rozhodli za ňu. Žiaden jemný začiatok skladby ako bolo u nej zvykom, ale rovno prudké hlasné údery do kláves. Bolo jej jedno, že ju bude počuť až na prízemie a že určite mierne znepríjemní veselú atmosféru, ktorá tam určite vládla. V tom momente jej bolo všetko absolútne fuk. Bola len ona a hudba.

Nevedela ako dlho hrala, jediné čo si stihla všimnúť bola zväčšujúca sa tma za oknami jej izby. Prerušila svoju hru a zadívala sa vonku. Zvuk odchádzajúceho auta ju prinútil dvihnúť sa z miesta a ponaťahovať si stuhnuté svaly. Postavila sa do okna a sledovala ako tmavé auto odchádza z ich ulice. Domyslela si komu to auto patrilo. Konečne odišli a ona mohla s pokojom v duši zliezť dole na prízemie. Ako na zavolanie sa ozvalo klopanie a Timea už podľa štýlu vedela, že to je jej otec. Otočila sa presne v momente keď sa otvorili dvere.

„Odišli," skonštatovala sucho a pozrela sa na otca. Ten jej prikývol a aj naďalej stál vo dverách.

„Stalo sa niečo?" Spýtal sa jej nakoniec, pretože mu neuniklo zúrivé hranie jeho dcéry. Tá len pokrútila hlavou a nič nehovorila. Muž vo dverách si povzdychol: „Tak sa príď aspoň najesť, večera je na stole." Potom opustil izbu a nechal svoje dieťa samé s vlastnými myšlienkami.

Timea sa prezliekla do svojich pohodlných teplákov a voľného trička a až potom zbehla do kuchyne na večeru. Po ceste sa pozrela na hodinky a s hrúzou si uvedomila, že je dávno po pol desiatej. Sadla si na barovú stoličku a pustila sa do cereálii s chladným mliekom. Dojedla, upratala po sebe svoju misku s lyžicou a pobrala sa do obývačky k rodičom, ktorí pozerali nejaký film. Zaželala im dobrú noc a pobrala sa naspäť do svojej izby. Za chrbtom počula ešte nespokojné mrmlanie rodičov, no nevšímala si ho a pokračovala ďalej hore po schodoch. Za dverami svojej izby sa cítila z nejakého dôvodu najbezpečnejšie. V celom dobe totiž ešte stále bolo cítiť prítomnosť niekoho cudzieho. Timea si cítila ako pes, ktorému niekto iný okupoval územie.

Zastala si k oknu a hľadela na hviezdnatú oblohu. Niekedy si želala žiariť ako hviezda, byť obdivovaná a chválená. Takéto veci však boli pre ňu nedosiahnuteľné. Aspoň pre teraz. Vedela, že raz bude určite žiariť ako jedna z tých miliónov hviezd.    

Čo poviete na prezývku, ktorú dal Erik Timei?