Klaviristka

19. kapitola

Ešte v ten večer prišiel Max za ňou domov. Nahodený v nohaviciach od obleku a svetlej košeli. Timeina mama bola pohľadom na neho unesená. Tima sa zase celá červenala a prekvapene sa ho pýtala, čo tu robí.

„Prišiel som ťa vziať na večeru," prezradil jej a ona na neho pozerala. Nakoniec však vykoktala ospravedlnenie a vybehla sa do svojej izby prezliecť do niečoho slušnejšieho. Otvorila skriňu a prehrabávala sa medzi vešiakmi zo šatami. Nakoniec si vybrala vínovočervené šaty s kvetmi okolo pásu. Zobrala si červenú kabelku a spokojne sa pozrela do zrkadla. Zbehla späť dole a našla tam svoju mamu v družnom rozhovore s Maxom. Keď si ju však všimol, zastavil uprostred reči a onemene na ňu pozeral.

„Ešte si vezmem topánky a môžeme ísť," povedala a pozrela sa jeho smerom. Stále na ňu civel a ona sa zasmiala.

„Čo sa smeješ?" Konečne prehovoril a tváril sa trochu dotknuto. Timea sa znovu zasmiala a nechala si svojej podpichovačné poznámky pre seba. Obula sa, červené topánky na opätku jej ladili so šatami aj kabelkou. Usmiala sa ne neho a on ju vzal za ruku. Bola prekvapená jeho činom, no nechala to tak. Pozdravila rodičov a spoločne s Maxom opustili dom. Galantne jej otvoril dvere na aute a potom keď si sadla, ich aj zavrel. Obehol auto a posadil sa na druhej strane. Naštartoval a auto sa pohlo.

„Kráska, si dnes nádherná," povedal jej a Timea mala pocit, že sa začervenal viac ako ona. Jemne sa usmiala a poďakovala mu. Sedeli v tichosti, on sledoval cestu pred sebou a niekedy pozrel aj na ňu a ona pozerala na mihajúce sa domy okolo nich.

„Kam ma vlastne berieš?"

„To je tajomstvo," žmurkol na ňu a ďalej šoféroval. O chvíľu však začal spomaľovať a zabočil doľava. Auto zastavilo a on vybehol z auta. Obehol ho a otvoril jej dvere. Podal jej ruku a pomohol jej vystúpiť von. Zabuchol za ňou a spoločne ruka v ruke vykročili k reštavrácii, ktorá bola jeden z najdrahších v meste. Timea trochu zaspätkovala. Max sa na ňu otočil: „Deje sa niečo?"

„To je tá najdrahšia reštaurácia, to predsa nemyslíš vážne," jej hlas znel rozrušene.

„Myslel som, že ťa to poteší, že si na ten luxus zvyknutá. Ak chceš, môžeme ísť pokojne inam," navrhol. Ona sa na neho usmiala, bola vďačná, že tam nemusí ísť, pretože ak by tam stretla niekoho z priateľov jej rodičov, nebolo by jej všetko jedno. Max predsa nepotreboval vedieť, že jej rodičia sú tam váženými hosťami.

Vrátili sa späť k autu a on sa jej spýtal kam by chcela teda ísť. Timea len mykla plecami , bolo jej to jedno. Max len prikývol a keď nasadli, naštartoval auto. Mierili na opačnú stranu mesta kde zastavili pred pekne vyzerajúcim obytným domom.

„Kde to sme?" Spýtala sa ho Timea a odpoveď ju nepríjemne prekvapila.

„U mňa doma."

Timeu premkol čudný pocit, začala sa trochu báť. Prečo ju vzal k sebe? Na druhej strane bola trochu zvedavá a tak jej to nedalo a musela sa spýtať: „Bývaš sám?"

„Hej, už pár rokov. Rodičia chceli mať pokoj a keďže som domov chodil v dosť zvláštnych časoch, povedali, že radšej by som mal mať vlastný byt. Vadí ti, že sme šli ku mne? Variť viem, takže sa neotráviš," žmurkol na ňu a ona sa trochu silene zasmiala.

Vkročili do budovy a po schodoch vyšli na druhé poschodie. Dvere jeho bytu boli tmavé a byt za nimi priestranný a presvetlený.

„Vitaj u mňa," povedal jej, odhodil kľúče na komodu, ktorá stála blízko dverí a potom Timeu od chrbta objal. Timea si prekrížila ruky a dotkla sa tých jeho. V podstate sa navzájom objímali a hodnú chvíľu takto v chodbe stáli. Max jej venoval bozk na líce a potom ju pustil. Vyzul si topánky a tmavovláska nasledovala jeho príklad. Sandále na opätkoch ju už začínali trochu tlačiť, no bola ochotná to vytrpieť. Teraz jej však vyzutie prišlo vhod. Bosými nohami sa dotkla chladnej podlahy a striaslo ju. Max stál ešte za ňou a všimol si, že ju striaslo. Jeho ruka sa dotkla jej chrbta. Kúsok sa pokrčil a druhú ruku jej dal pod kolená. O malú chvíľu bola Timea vo vzduchu a veselo sa smiala. On sa smial spolu s ňou a niesol ju do kuchyne. Tam ju položil na stoličku. Sám sa vybral ku chladničke a vytiahol odtiaľ niekoľko vecí. Tiež sa pozrel do potravinovej skrinky a vytiahol odtiaľ balíček cestovín.

„Cestoviny?" Smiala sa ešte viac ako doteraz.

„Čo sa smeješ? Je niečo zlé na cestovinách?" Výraz na jeho tvári bol vážny, no keď sa mu Timea pozrela do očí, zbadala tam žiarivé iskričky pobavenia. Usmiala sa a bez ďalších zbytočných rečí ho nechala variť. Sem-tam prehovorili niekoľko slov, no poriadne sa začali rozprávať až keď sedeli za stolom a jedli.

„Chutí?" Spýtal sa jej a keďže Timea mala plné ústa, len prikývla a pokračovala v prežúvaní. Max jej venoval úsmev a dojedol posledné sústo, ktoré mal na vidličke. Keď dojedla aj ona, pozbieral taniere a odložil ich do drezu.

„Poď," podal jej ruku a potiahol ju smerom k obývačke. Usadili sa na mäkkom gauči, ktorý bol potiahnutý tmavou látkou. Timea sa okamžite zaborila do vankúšov porozhadzovaných po celej sedačke a rukami sa naťahovala po ďalšie. Max sa na nej smial, prišla mu tak roztomilá a aj napriek tomu dospelá a krásna. Dlho na ňu hľadel bez slova a ona si jeho pohľad všimla až keď mala bezpečne pri sebe takmer všetky vankúše.

„Nepozeraj tak na mňa," povedala a schovala si tvár za menší vankúš, ktorý práve v tej chvíli objímala. On sa načiahol po vankúši a potiahol jej ho preč od tváre.

„Si krajšia keď sa neschovávaš," žmurkol na ňu a dlaňou jej pohladil líce. Timea sa začervenala a oprela sa o jeho ruku. Jeho dotyky sa jej začínali páčiť, no jej vedomie stále vysielalo bezpečnostné signály.

Nakoniec sa rozprávali niekoľko hodín a keď sa brunetka potom pozrela na svoj mobil, onemela od úžasu. Bola takmer polnoc a ona ešte stále sedela u neho na gauči.

„Kráska?" Jeho hlas ju vytrhol zo zamyslenia. Pozrela sa na neho a mierne sa usmiala.

„Len by som už mala ísť asi domov."

„Dobre. Poď, odveziem ťa." Jeho slová ju príjemne prekvapili. Čakala všeličo iné, len toto nie. Max si očividne všimol jej prekvapený výraz a asi si aj domyslel: „Čakala si, že si ťa budem chcieť na noc nechať? Sklamem ťa, ale ja nie som ako väčšina nadržaných chlapcov, ktorý sa idú potrhať za tak krásnou babou akou si ty. Priznávam, páčiš sa, a poriadne, no viem byť trpezlivý."

Žmurkol na ňu a ona sa so širokým úsmevom zdvihla z gauča. Ponaťahovala si stŕpnuté nohy a podišla k nemu.

„Tak to si asi prvý," povedala a venovala mu bozk na líce, „ďakujem." Ďalší bozk už však nedopadol na jeho líce ale na pery a on jej ruky ovinul okolo bokov. Pevne ju za ne chytil a odtisol ju od seba preč. Usmievala sa.

„Ja svoje slovo dodržať viem kráska," povedal a žmurkol na ňu. Zmizol v predsieni a ona utekala za ním, pretože bola unavená a tešila sa na svoju posteľ.