Klaviristka

22. kapitola

Sedela spoločne s rodičmi na gauči v obývačke a na kolenách jej trónil plyšový medvedík, ktorého jej vystrelil Max.

„To si dostala od neho?" Spýtal sa jej otec a obzeral si hračku, ktorú jeho dcéra držala v náruči. Timea sa nezmohla na odpoveď, len na prikývnutie.

„Máš s ním niečo?" Pokračoval jej otec s otázkami a brunetka sa cítila ako na polícii pri výsluchu. Pokrčila plecami, pretože na túto otázku nevedela ani ona sama odpovedať. Zaujímalo by ju, čo je vlastne medzi nimi. Ani jedného z nich nenapadlo rozprávať sa o ich vzťahu, ak sa to tak dalo nazvať.

„Timka, páči sa ti vôbec ten chlapec?" Zasiahla do otcových otázok jej mama a Timea konečne zdvihla pohľad od macíka.

„To má byť výsluch?" Mladá dievčina nadvihla jeho obočie a spýtavým pohľadom prechádzala po svojich rodičoch. Jej otec sa zatváril trochu rozpačito, avšak jej mama sa na ňu uprene pozerala a čakala odpoveď na svoju otázku. Hnedovláska si povzdychlo, no nakoniec dala svojej mame odpoveď: „Páči, je pozorný a milý, je mi s ním dobre. Stačí ti to ako odpoveď?"

Jej mama sa len usmiala a potriasla svojimi medovo hnedými vlasmi. Prisadla si ku svojej dcére a objala ju: „Ľúbi ťa? Naznačil ti to nejako?"

„Mami, fakt sa cítim ako na polícii," zaskuhrala Tima a pozrela sa prosebne na svoju mamu. Tá jej chcela ešte niečo povedať, no prerušil ju zvonček pri dverách. Otec sa zdvihol z kresla skôr ako sa stihla pohnúť jeho manželka a kývnutím ruky jej naznačil, že to vybaví.

„Tak?" Otázka jej matky ostala visieť vo vzduchu a Timea rozmýšľala, či má zmysle odpovedať. Napokon len prikývla a jej matka sa rozžiarila ešte viac. Potom na ňu sprisahanecky žmurkla: „Ak budeš chcieť, môžeš u neho aj prespať. Len sa nevráť domov tehotná, dobre?"

Dievčina trochu zhrozene pozrela na svoju mamu: „To nemyslíš vážne?!"

„Čo nemá myslieť vážne?" Spýtal sa Max, ktorý vošiel do ich obývačky za Timeiným otcom. Dievčina zbledla a očervenela zároveň. Jej mama sa pobavene zasmiala a s úsmevom odpovedala na Maxovu otázku: „Že si ju môžeš vziať aj na noc."

V tom momente v izbe akoby zhustol vzduch. Timein oco sa dusil od prekvapenia, jej mama sa usmievala ako slniečko na hnoji, Max sa uškŕňal popod nos a spýtavo sa pozeral na Time, ktorá celú túto situáciu predychávala. Prvý sa spamätal otec mladej klaviristky: „Ehm, tak aby ste asi šli, nie? Vravel si, že ju chceš vziať na výlet."

Max zažmurkal: „Pravda, pôjdeš, že?" Pozrel sa na Timeu a tá len nemo prikývla. Sama nevedela ako sa zdvihla zo svojho miesta a s mackom v ruke vykročila do chodby a odtiaľ hore po schodoch do svojej izby. Max sa na jej rodičov len usmial a nasledoval svoju krásku.

V bezpečí za zavretými dverami jej izby sa lačne vrhol na jej pery a ona od prekvapenia pustila macíka z rúk. Ruky dvihla k jeho krku a prstami sa mu vplietla do vlasov. On jej dlaňami pevne zvieral boky a tlačil si ju bližšie k sebe. Bozkávali sa dlho, aj napriek dochádzajúcemu dychu sa od seba nedokázali odtrhnúť. Nakoniec Max ich bozk ukončil. Prerývane dýchali opretí o svoje čelá.

„Ako to je medzi nami vlastne?" Spýtala sa Timea keď konečne nabrala do pľúc čerstvý vzduch a srdce jej prestávalo splašene tĺcť. Pozerali si priamo do očí, on ešte stále zhlboka dýchal.

„Ako to myslíš? Sme predsa spolu, nie? Teda, neviem ako to vnímaš ty, ale ja ťa beriem ako svoju priateľku," povedal prekvapene, pretože myslel, že toto vie. Ona len pokrčila plecami: „Nepýtal si sa ma či s tebou budem. Nechcem aby ma niekto považoval za samozrejmosť."

„Kriste, kráska! Ty vôbec nie si samozrejmosť. Pre mňa si niekto, kto mi rozjasní deň a keď sa na teba spomeniem, túžim cítiť tvoje pery na svojich. Dovoľ mi teda napraviť moju chybu a spýtať sa ťa, či budeš moja priateľka aj oficiálne," vychrlil na ňu jedným dychom. Brunetka ostala prekvapene pozerať do jeho očí. Zisťovala tým, či to myslí vážne, alebo si z nej robí len srandu.

„Myslíš to vážne?" Jej otázka bola neistá a on to cítil.

„Ako viac ti mám dokázať, že ťa ľúbim, že aj po tak krátkom čase čo sa poznáme, si s tebou dokážem predstaviť svoj ďalší život? Timi, šialene mi na tebe záleží a mám chuť každému rozmlátiť tvár len preto, lebo sa na teba pozrie," Max mierne zvýšil hlas a ona zaspätkovala. Neuvedomila si však, že za jej chrbtom sú už len dvere, a tak do nich narazila. Bolestne sykla a takmer okamžite sa ocitla v jeho objatí.

„Pozor, neublíž si, pretože ak sa tak stane, už sa ma nezbavíš. Nasťahujem sa ja sem k tebe. Alebo si ťa nasťahujem do svojho bytu a budeme spolu bývať," usmieval sa na ňu a popritom ju hladil po rozpustených vlasoch.

Timea nevedela čo si myslieť. Skutočne to myslí vážne? V niečom mal pravdu, aj napriek tomu, že sa poznali len krátko, takmer dva a pol mesiaca, vedela by si s ním predstaviť niečo dlhodobejšie.

„Ľúbim ťa, Max." Konečne to povedala. Vyznala sa mu a sama bola prekvapená, že to vravela úprimne. Nemyslela si, že to je skutočne tak, pretože si to sama nedokázala priznať. Avšak teraz, po jeho slovách, ktoré ju dojali takmer k slzám, zistila, že to je pravda a len klamala samú seba.

On sa po jej slovách mierne odtiahol a pozrel sa jej do očí. Usmial sa, vzal jej ruky so svojich a na pobozkal ju na každú jednu hánku.

„Myslím, že by sme ťa mohli pobaliť a potom konečne vyraziť na ten výlet," žmurkol a poháňal ju do balenia.

„Nezabúdaj, že dnes spíš u mňa," žmurkol na ňu a ona sa veselo zasmiala.

„Žiadne nemravné myšlienky Maximilián Labrét," pohrozila mu prstom a potom sa konečne začala baliť. Keď bolo všetko poukladaná v jednej jej väčšej kabelka, ruka v ruke zbehli dole po schodoch, rozlúčili sa s jej rodičmi a vybehli do teplého slnečného dňa. Timea sa na spoločný výlet tešila ako malá a aj Max sa po celý čas usmieval akoby dostal svoj tajný darček.