Zase sedela pri klavíri a trápila sa s novou skladbou. Hoci boli prázdniny, hudba si vyžadovala neustálu pozornosť. V podstate to je takmer jednoduchá skladba, no Tima mala problémy spojiť obe ruky dohromady, ostatne ako vždy. Neustále dookola hrala pravú ruku a ľavú ruku, no keď ich chcela spojiť, nešlo to. Zúrila. A do toho všetkého jej neustále svietil mobil. Jedno a to isté číslo jej striedavo volalo a posielala esemesky, na ktoré Timea nereagovala. Verila v to, že si to dotyčná otravujúca osoba rozmyslí a po čase svoje úsilie vzdá. Očividne sa však sekla, pretože ani po viac ako dva a pol hodinách to neustalo. Nahnevane prestala búchať do klávesov a chytila do rúk svoje neustále vibrujúci mobil. Obrazovka svietila, pretože jej prišla už asi tridsiata správa. Otvorila ju a z rozšírenými očami čítala všetky pozvania von a neviem ešte kam. Bez mihnutia oka všetky správy do jednej vymazala a potom si vypla zvonenie, pretože nechcela byť viac rušená. Zdvihla sa z klavírnej stoličky a mobil odišla položiť na stôl. Potom sa vrátila ku klavíru a opäť sa pohodlne usadila. Pozrela sa na štvorstranové noty a zhlboka sa povzdychla. Normálne na to už nemala energiu, no niečo v nej ju ešte nútilo trénovať zas a znovu. Hrala stále dookola a pomaly sa začínala cítiť ako Forrest Gump keď bežal. Tiež ho niečo hnalo dopredu, presne tak ako ju.
„Timeaaa!" Ozvalo sa z prízemia maminým zvučným hlasom a hnedovláska sa s miernym fučaním postavila od klavíra. Otvorila dvere a s dupotom zbehla po schodoch dole.
„Čo je?" Spýtala sa keď v plnej rýchlosti vletela do obývačky.
Mama jej rukou kývla na konferenčný stolík: „Prišla ti nejaká pošta."
„A to si ma kvôli tomu volala dole? Nemohla si mi ju priniesť?" Spýtala sa pubertiackým štýlom Tima a schmatla niekoľko obálok zo stolíka. Bez slova vyšla z obývačky, ani nepočkala na maminu odpoveď a kráčala zase hore do svojej izby. Po ceste na schodoch si prezerala obálky. Vyzerali formálne, až príliš a ona nevedela od koho by mohli byť. Ona sama nikomu nepísala, a tak sa poriadne čudovala, že jej prišla nejaká pošta. Otvorila si dvere na izbe, vkĺzla dovnútra a dvere sa za ňou s treskotom zabuchli. Bez akéhokoľvek povšimnutia mierila ku stolu, sadla si a stoličku a obálky pustila z rúk. S hlasným šuchotom dopadli na hladkú plochu stola a Tima na ne chvíľu zamyslene hľadela. Potom sa natiahla po nožík na otváranie obálok a do ruky chytila tú na vrchu. Rýchlym ťahom prerezala papier a zvedavo vytiahla úhľadne poskladaný papier. Roztvorila ho a trochu prudko papier rozložila a takmer ho roztrhla. Prečítala si len prvých niekoľko riadkov a takmer ju trafil šľak. Ponúkali jej na celé leto vynikajúco platenú prácu v jednej z najvychýrenejších kaviarní v meste. Očami ešte prebehla ďalšie vety a keď zbadala sumu, ktorú by dostala za hodinu, takmer padla zo stoličky. Nikdy sa jej o takých peniazoch ani nesnívalo. Papier neposkladaný položila aj s obálkou vedľa seba na stôl a pozrela sa na dve zvyšné obálky. Vzala druhú do ruky a zopakovala ten istý postup s otváraním ako pri prvej obálke. Tiež tam na ňu čakala podobne prekvapujúca správa ako pred malým momentom. S vygúlenými očami čítala tento list papiera a nemohla sa vynačudovať. Siahla aj po tretej a zároveň poslednej obálke a tiež ju otvorila rovnakým postupom. Ďalšia ponuka na prácu. Šokovane hľadela na všetky tri papiere a rozmýšľala, ako sa k nej vlastne dostali. Ona sama predsa nikam neposielala žiadosti o prácu ani životopisy. Niekto to teda musel urobiť za ňu. Ale kto? Žeby chceli rodičia odčiniť to fiasko s vysokými školami? Alebo v tom mal prsty niekto iný? Papiere dopadli na stôl a za Timeou sa zvíril už len jemný prach keď vybehla z izby. Letela po schodoch dole ako zmyslov zbavená a takmer narazila do dverí obývačky, pretože sa jej nepodarilo vybrať zákrutu.
„Posielali ste niečo do tých kaviarní?" Spýtala sa na jeden nádych a ešte stále dychčala po divokom behu dole. Rodičia na ňu pozreli s prekvapenými výrazmi a ona si uvedomila, že o tom očividne nič nevedia.
„Aké kaviarne? O čo to tu zase splietaš?" Spýtal sa jej otec prekvapene, pretože mu energia jeho dcéry prišla až priveľká.
„Ale nič, „ zatiahla Timea a tak ako prišla aj odišla. Ako víchor. Manželia na sedačke zmätene pozerali za svojim jediným dieťaťom a nechápavo krútili hlavami.
Timea medzitým asi prišla na to, kto to mohol urobiť. Zo svojho stola si vzala mobil a v kontaktoch hľadala jediné číslo. Akonáhle ho našla, neváhala a vytočila ho. Začala to zvoniť, no na druhej strane sa nikto neozýval. Nahnevane zafučala a vypla hovor. Nechcelo sa jej ísť von, no nemala veľmi na výber. Až priveľmi chcela vedieť či v tom mal prsty on alebo nie. Rýchlo si zo skrine vybrala nejaké veci, prezliekla sa a vzala si svoje veci. Napchala ich do vreciek a už zase v ten deň letela dole po schodoch.
Bez pozdravu vybehla z dverí ako neriadená strela a utekala po ulici ako zmyslov zbavená. Ľudia sa na ňu pozerali a krútili hlavami. Starší ľudia si šomrali popod nos, pretože sa jej nestačili povyhýbať, keď medzi nimi kľučkovala. Nakoniec sa však Timea dostala do svojho cieľa bez ujmy na zdraví. Chvíľu stála v predklone a vydychovala sa po takom rýchlom behu. Avšak keď sa zdvihla, skamenela od úžasu. To čo videla jej takmer vyrazilo dych. Nevedela prečo ju to tak vzalo, no na päte sa zvrtla a bežala späť domov. Po ceste sa snažila potláčať slzy, no tie sa jej začali rinúť po lícach a ona poriadne nevidela pred seba. Vedela, že bola k nemu protivná, no že by sa ťahal s jej kamarátkou po tom všetkom čo jej povedal, sa jej nechcelo ani trochu veriť. Nevedela prečo, no cítila sa zranená a oklamaná.
Prudká a bodavá bolesť v členku ju prinútila zastať. Pri tej radosti, ktorú pôvodne cítila, zabudla aj na svoj zranený členok. Ten sa však teraz ozval a Timea syčala od bolesti. Slzy sa jej po lícach rinuli prúdom a vpíjali sa do trička, na ktorom sa pomaly začínali tvoriť mokré fľaky. Spakruky si utrela oči, no ani to nezastavilo záplavu sĺz. Pomalým krokom prišla k svojmu domu a utiahla sa do záhrady. Nechcela sa rodičom ukázať v takomto stave, uplakaná. Vedela, že by okamžite nasledovali zvedavé otázky a ona nemala silu odpovedať. Nemala silu na nič. Prečo jej nebol ukradnutý tak ako chcela a ako doteraz bol? Na svoje otázky nevedela nájsť odpovede, no jedno vedela isto. Už nikdy nechcela vidieť Erika.
Kúsok silné želanie, nevidieť už nikdy Erika. Čo myslíte, vydrží jej to? Alebo sa znova ešte stretnú a bude to fajn?
ČTEŠ
Klaviristka
Teen FictionKto chce pochopiť hudbu, nepotrebuje ani tak sluch, ako srdce. Mladá Timea, ktorá celý svoj život zasvätila hudbe. Dýcha len kvôli melódii, ktorá prúdi jej telom. Jej sny siahajú až príliš vysoko, myslí si, že život je len bielo-čierny, presne ako k...
