Klaviristka

12. kapitola

Sedela za stolom s vyloženou nohou a snažila sa dočítať povinné čítanie zo školy. Neskutočne ju to nudilo, no nemala veľmi na výber. Či chcela alebo nie, musela tú hlúpu knihu dočítať čo najskôr. Bola síce už za polovicou, no aj napriek tomu sa už nedokázala viacej nútiť do čítania.

Odtrhla zrak od knihy a zahľadela sa von oknom. Myšlienky jej zablúdili k včerajšiemu večeru. Spomenula si ako stál pri nej a pozoroval jej prsty keď hrala na klavír. Ako sa na ňu usmieval. Timei to neprišlo normálne. Nevedela čo je jeho skutočná stránka a čo len pretvárka. Čo ho primälo zmeniť správanie len tak z ničoho nič? Nevedela a ani to nechcela skúmať, no niekde v kútiku duše ju to zaujímalo. A veľmi.

Potriasla hlavou a voľne pustené vlasy sa jej rozvírili naokolo. Niekoľko ich skončilo aj v jej puse a ona nahnevane prskala okolo seba. Od dverí sa ozval smiech a ona sa okamžite obzrela. Prekvapene vytreštila oči a otvorila ústa.

„Čo tu robíš? A ako si sa sem kruci dostal?" Vysypala na neho hneď dve otázky. On sa zase zasmial a bez akejkoľvek odpovede podišiel bližšie k nej. Odhrnul jej z tváre posledné neposlušné pramienky vlasov a potom jej vtisol jemný bozk na čelo. Timea sa zapýrila a to u Erika vyvolalo ďalšiu a ešte väčšiu vlnu smiechu. Nahnevane na neho pozrela a on razom zmĺkol. Stále však v jeho pohľade bolo bádať veselosť, a aj to donútilo Timeu sa usmiať.

„Tak vidíš, že to ide Čiernobiela," brnkol jej po nose a opäť ju raz prekvapil. Celá jeho premena z namysleného do normálnej verzie sa jej zdala prirýchlo a niečím klamlivá. Nevedela však prísť na to, čo jej na tom celé nesedí. Erik si všimol jej zamyslený pohľad, odtiahol sa a nedalo mu to nespýtať sa: „Deje sa niečo?"

Tima na neho pozrela, oči mala rozšírené od prekvapenia, pretože si myslela, že jej rozmýšľanie nad ním, nie je vidieť. Chvíľu jej trvalo kým sa spamätala ale aj potom sa zdráhala s odpoveďou.

„Niečo sa ti nepáči, že?" Spýtal sa opäť on a uprene sledoval Timeinu tvár a skúmal jej výraz, ktorý sa menil ako chameleón. Ona naprázdno prehltla a pozrela mu do očí. Zhlboka sa nadýchla a konečne prehovorila: „Nič sa nedeje, len...." Nedokázala z nejakého dôvodu dokončiť myšlienku, ktorú aj mala na jazyku, no niečo ju zabrzdilo.

„Len?" Zase sa iba pýtal. Timea pokrútila zamietavo hlavou a zamrmlala si niečo popod nos v štýle zabudni na to. Tentokrát si povzdychol Erik, no miesto ďalšej otázky mlčal a to prišlo Time trochu zvláštne. Až teraz si naplno uvedomila, že sa niečo musí diať. Ako prvé jej napadla tá najväčšia blbosť, že sa stavil so svojimi kamarátmi, že ju zbalí. Jej tvár zbledla a telo jej zovrela úzkosť. Naletela mu?

„Choď preč," povedala z ničoho nič a on k nej zmätene zdvihol pohľad. Nechápal čo mu vraví, vyhadzuje ho?

„Choď preč, prosím," zopakovala znova Timea a strnulo sedela na svojej stoličke ako doteraz. Erik sa bez jediného slova zdvihol a odišiel. Timea osamela a jej rozum jej okamžite začal nadávať za hlúposť, ktorú spravila. Mohla sa ho normálne spýtať a dostať tak normálnu odpoveď. No mohol by jej aj klamať. Možné bolo všetko. Zablikal jej mobil ležiaci na stole a ona po ňom okamžite chňapla. Vedela, že jej bude písať a tiež vedela, že neodpíše. Aspoň nie teraz. Mobil od seba odsunula a vrátila sa späť ku knihe. Myšlienky jej však neustále odchádzali preč.

----------

Zobudila sa na dotieravé vyzváňanie svojho mobilu. Rozospato hmatkala po stole a snažila sa utíšiť zdroj hluku. Konečne sa jej prsty ovinuli okolo mobilu a ona mala možnosť dovidieť na obrazovku, ktorá svietila pri prichádzajúcom hovore. Timea na nič nečakala a hovor prijala.

„Prosím," ozvala sa rozospatým hlasom a čakala na odpoveď.

„Ahoj Timi, zobudila som ťa?" Spýtala sa je j z druhej strany Karin, ktorá sa po viac ako týždni uráčila ozvať. Timea však nemala ani náladu ani energiu povedať jej niečo takéto priamo.

„No, trochu som zaspala," priznala Tima svojej kamarátke. Tá na druhej strane vydala neidentifikovateľný zvuk a Timea nevedela či sa má smiať alebo radšej nie.

„Čo potrebuješ?" Spýta sa nakoniec Kaji a v kútiku duše čaká na ospravedlnenie. To však neprichádzalo a jej kamarátka sa pýtala len obyčajné a nudné veci. Timea bola stále ospalá a na Kajine otázky odpovedala stroho. To dievčinu na druhej strane telefónu nahnevalo a po nie veľmi dlhej chvíli dievčatá hovor ukončili. Timea si vydýchla a mobil položila na stôl hneď vedľa knihy, ktorá mala dokrčené stránky, pretože na nej zaspala.

Povrtela sa na stoličke a ponaťahovala si stuhnuté svaly. Nahlas zazívala a ani sa nenamáhala dať si pred ústa ruku. Pozrela na hodiny a rozhodla sa, že je čas na večeru. Pomaly a s miernymi bolesťami v členku dokrivkala dole do kuchyne a na veľké pobavenie svojho otca sa ako fučiaci mrož zvalila na stoličku.

„Máme niečo na večeru?" Spýtala sa prosto a čakala, že sa pred ňu dostane nejaké teplé jedlo. Miesto toho sa dočkala len suchej odpovede: „Jedine čo chladnička dá."

Jej otec sa poriadne zabával na svojom nevtipnom žarte a Timea sa zamračila a zazrela na chladničku. Mobil, ktorý si vzala z izby dole, jej vo vrecku teplákov zavibroval a ona ho horko-ťažko vylovila von. Písalo jej nejaké neznáme číslo. Tmavovláska otvorila správu a čítala ten čudný obsah. Pokrčila obočie a hľadela na slová, ktoré pochádzali od niekoho koho nepoznala. Avšak ten niekto poznal očividne ju. Na správu sa nenamáhala odpisovať, neznámym ľuďom len tak predsa normálny človek neodpíše. Zablokovala mobil, položila ho na stôl a prudko sa zdvihla. Trochu sa zakolísala, pretože väčšinu svojej váhy preniesla na boľavú nohu. Poriadne si zahryzla do jazyka, lebo inak by poriadne vykríkla od bolesti. Otec sediaci oproti nej pretočil očami a radšej sa zdvihol aj on a vybral sa k chladničke. Otvoril dvere prezrel obsah, ktorý sa nachádzal na poličkách a následne zavrel dvere.

„Máš tam maslo a džem. V špajzi je chlieb. Sadni si a ja ti to podám, pretože inak sa očividne dokaličíš ešte viac ako už si," skonštatoval potom a Tima sa na neho vďačne usmiala. Opäť sa pohodlne usadila na stoličku a počkala kým jej ocino podáva na stôl všetky veci. Keď mala všetko pred sebou, spokojne sa načiahla po nožík, natrela si chlieb a hltavo sa pustila do jedla.